Americké voľby: bilancia strát

Autor: František Šebej | Publikováno: 13.12.2006 | Rubrika: Svět
USA

Amerika je po voľbách v strede prezidentského obdobia a mnohí si myslia, že sa zatriasla zem a všetko je inak. Prach sa na americkom politickom bojisku usadil a opäť vidno do diaľky. Z pohľadu nezvolených republikánov sa zmenilo mnohé, ale terén sa príliš nezmenil, iba sa trochu naklonil a je pre prezidenta náročnejší. Nemusí to byť na škodu, i keď so škodami treba počítať.

Chorobopis porážky amerických republikánov vo voľbách do Kongresu 2006 je podľa absolútnej väčšiny komentátorov relatívne jednoduchý: Irak, arogancia republikánov navodená dlhým obdobím pri moci, strata konzervatívneho (liberálneho v tom klasickom zmysle) ekonomického cítenia, škandály, korupcia. Arogancia, škandály a korupcia analytický ani historizujúci komentár nepotrebujú. Od nepamäti sú známymi škodlivými splodinami ľudského obcovania s politickou mocou. Bežnejšia a banálnejšia diagnóza volebných porážok ani neexistuje. S vojnou v Iraku a so stratou ekonomického zdravého rozumu je to iné, zložitejšie.

.iracká kliatba

Irak je vraždiaca nočná mora a stojí priveľa životov amerických a spojeneckých vojakov. Nehovoriac o tom, že Iračanov zomiera mnohonásobne viac. Hynú rukami úkladných vrahov a samovražedných atentátnikov, ktorí sú najčastejšie tiež Iračania. Šiiti zomierajú rukami sunnitov, sunniti rukami šiitov a šiiti, sunniti, Kurdi, Američania, Poliaci a vlastne hocikto rukami „džihádistov“, ktorí formálnou národnosťou pohŕdajú a nevedú „národnooslobodzovací“ boj, ale náboženskú vojnu. Na tomto nepríčetnom násilí sa zúčastňujú aj „džihádisti“ z iných arabských krajín a čoraz častejšie aj mladí muži, ktorí sa už narodili v radikalizujúcich sa moslimských komunitách západnej Európy. Ak sa teraz ozývajú s heslom „my sme vám to hovorili“ najmä tí, ktorí boli proti vojne v Iraku od počiatku, je to lacné a zavádzajúce. Nič z toho v skutočnosti nepredvídali a proti boli zväčša z úplne iných dôvodov (argumentovali napríklad neexistenciou podpory vojny v OSN). V Iraku sa zobudili mnohí démoni a patria k nim takí, ktorí stáročia prevažne spali a vychádzali vraždiť, iba keď to okolnosti dovolili. To sú predovšetkým démoni vojny sunnitov so šiitmi, ktorá tlie v koreňovom systéme islamu od 8. storočia.Irak nie je štátnym útvarom na homogénnom etnickom území a v hraniciach, ktoré určili dávne dejiny. Jeho hranice nakreslili európske mandátne mocnosti po porážke Osmanskej ríše úplne svojvoľne, ignorujúc demografické fakty aj históriu. Pred rokom 2003 vedeli, prirodzene, historici, ale aj politici či vojenskí plánovači, že tu mnohostranný konflikt medzi Kurdmi, sunnitmi a šiitmi kdesi tlie, roky nepretržitých diktatúr ho však pridusili natoľko, že sa jeho sila nedala predvídať. Priživil ho výdatne Saddám Husajn, keď vraždil v 80. rokoch masovo Kurdov a priebežne (a v 90. rokoch po povstaní zvlášť intenzívne) aj šiitov. Jeho vláda bola kmeňovou vládou sunnitov, a tak sa im to teraz vracia. Nebyť Saddámovej krutovlády, tieklo by dnes medzi šiitmi a sunnitmi určite menej krvi. Treba tiež dodať, že aj nebyť iránskych agentov, peňazí, vplyvu a iránskych zbraní v rukách šiitských milícií.

Motiváciou americkej vlády pri útoku na Saddámov režim bola hrozba, že sa jeho zbrane hromadného ničenia dostanú do rúk teroristov, snažiacich sa útočiť na Spojené štáty. Saddám zbrane hromadného ničenia ešte začiatkom deväťdesiatych rokov dokázateľne mal a správal sa tak, ako by ich stále vlastnil. Rovnako to vyhodnotili všetky spravodajské služby sveta, nie iba CIA. Rôzni konšpirační teoretici a mieroví aktivisti dnes obviňujú Bushovu vládu, že o Saddámových zbraniach hromadného ničenia vedome klamala, aby mala zámienku na inváziu do Iraku. Sú to často tí istí, ktorí sú ochotní aj tvrdiť, že si Američania zorganizovali teroristický útok na dvojičky Svetového obchodného centra a na Pentagon sami. Je to, prirodzene, nezmysel. Kedy zbrane hromadného ničenia z Iraku zmizli, nevedno.

Mohli byť zničené už dávno, tesne po odchode zbrojných inšpektorov OSN, ktorí ich zaregistrovali a oznámili, mohli byť zničené až pred inváziou amohli byť vyvezené do Sýrie či Iránu – nič nie je vylúčené. Nenašli sa však a Bushova vláda sa dostala v otázke legitimity irackej vojny postupne do defenzívy. To sa, spolu s nezvládnuteľným násilím v Iraku a s americkými stratami, premenilo na republikánsky volebný hendikep. Irak sa po páde Saddáma Husajna premenil na centrálne bojisko protiamerického a protizápadného džihádu al- -Káidy, ktorý nemal pôvodne s Irakom nič spoločné a ktorý by sa rozhorel (možno nie v dnešnej irackej podobe a zrejme inde) aj bez americkej prítomnosti v Iraku. Irak džihádistov pritiahol, ako plameň priťahuje nočné motýle, rozmnožil ich, stal sa ich eldorádom a výcvikovým táborom, ale 11. september 2001 nemal s Irakom nič spoločné.

S útokom na Irak väčšinovo súhlasili v roku 2003 aj demokrati, za vedenie vojny a súčasnú situáciu však zodpovedá Bushova vláda a volič iba ťažko rozhodne, či by to demokrati, presnejšie demokrati vKongrese a demokratický prezident, robili inak. Zbabraný Irak bol predvolebnou agendou demokratov na čele s novou spíkerkou Snemovne reprezentantov Nancy Pelosi, doposiaľ však nepovedali, čo by robili inak. Americký volič sa to zrejme ani nedozvie, lebo vláda a vedenie vojny zostávajú aj ďalšie dva roky v rukách prezidenta. Republikáni v Kongrese zaplatili daň za nespokojnosť s vojnou, o ktorej nik nevie, či ju bolo možné viesť lepšie, a keď, tak ako. To je však v poriadku, lebo niekto politický účet zaplatiť musí, a kto to má byť, ak nie ten, kto je pri moci.

.strata ekonomického rozumu

Priamo v Kongrese a ďaleko od hluku vojny je to zvláštny a veľmi americký príbeh, ktorý má iba jediného aktéra – republikánov. Tým druhým aktérom mali byť protihráči – demokrati. Tí však boli väčšinou iba hlučnými divákmi, ktorí sa snažili dostať na javisko. V roku 1994 sa v Amerike odohrala takzvaná republikánska revolúcia. Trvala 12 rokov a skončila sa podobne ako väčšina úspešných politických vĺn v politických dejinách, ktoré sa začínali s čistými úmyslami a na idealistickom základe: jej neidealistickí a skorumpovaní dediči ju rozožrali ako hrdza. A to je najmä príbeh desiatok kongresmanov a iba čiastočne prezidenta Georgea W. Busha. Na počiatku republikánskeho prevzatia moci v Kongrese v roku 1994 bola Zmluva s Amerikou Newta Gingricha, ktorá však bola, povedané slovami Dicka Armeyho, vodcu republikánskej väčšiny v Snemovni v rokoch 1996 až 2002, „kulmináciou rokov agitácie relatívne malej skupiny politických aktivistov v Snemovni“. Ale aj to, čo v Kongrese predchádzalo republikánskej revolúcii, bolo iba politickou kulmináciou plodných rokov intelektuálneho diskurzu v think-tankoch blízkych republikánom a na stránkach časopisov ako Public Interest, Commentary či National Review. O to sa opierala prezidentská agenda Ronalda Reagana a bez toho (a bez Reaganovskej vízie obmedzenej vlády) by nebolo ani Zmluvy s Amerikou. Republikánsky duch roku 1994 bol naplnený predovšetkým najklasickejšou konzervatívnou cnosťou – fiškálnou disciplínou. Teda, ľudovo povedané, presvedčením, že rozhadzovať verejné prostriedky a zvyšovať dane je zlé a zavrhnutiahodné. Američanov môžu rozdeľovať aj pohľady na emóciami nabité veci ako napríklad výskum kmeňových buniek či manželstvá homosexuálov, ale spoľahlivá väčšina z nich ocení starosť o svoje vrecko a ohľaduplné zaobchádzanie s peniazmi, ktoré odvedú v podobe daní do nenásytného pažeráka štátu. A rovnaká väčšina tiež ocení, ak sa im štát nepletie do života.

Na to všetko republikánski kongresmani, ktorí sa vyviezli na ozvene slávy Gingrichovej Zmluvy s Amerikou, zabudli. Dick Amery spomína, že ich heslom v tých prevratných rokoch bolo „ako zreformujeme vládu a vrátime peniaze a moc späť do rúk amerického ľudu“. O desaťročie neskôr zostala „pragmatickým“ republikánskym kongresmanom už iba otázka „ako sa udržíme pri politickej moci“, a ani stopy po obmedzovaní vlády a snahe znižovať výdavky. Rozdeľovanie láskavostí rôznym skupinám z peňazí daňových poplatníkov sa zrazu zdalo ako legitímna stratégia v boji o znovuzvolenie, dokonca stratégia, o ktorej sa niektorí republikáni neostýchali hovoriť.

A konzervatívni voliči to potrestali paradoxne – odovzdaním časti mandátov demokratom, pre ktorých je podobné správanie súčasťou ich presvedčenia, a nie útekom od podstaty. To všetko urobili republikáni sami – zvíťazili v roku 1994 a porazili sa v roku 2006 tým, že sa čiastočne zmenili na takých, ako boli tí, proti ktorým bojovali v roku 1994. Prezidentovou zodpovednosťou je zase to, že ani raz nepoužil svoje ústavné právo veta na zablokovanie rozhadzovačných rozhodnutí Kongresu.

Demokrati iba sekundovali a spokojne podporovali výdavky, ako sa na ľavicu sluší a patrí. Nebráni im to, prirodzene, interpretovať legitímny výsledok volieb 2006 ako svoje víťazstvo, príliš sa však nenadreli.

.dramatické? Ani nie...

Vo väčšinovom volebnom systéme platí princíp „všetko alebo nič“. Teoreticky je možné zvíťaziť v každom z desiatich obvodov s asi miliónom voličov o jediný hlas, teda dovedna trebárs 5 000 000 voličov voči 4 999 990, a výsledok v získaných mandátoch bude 10 : 0. V Senáte majú teraz demokrati 51 kresiel a republikáni 49. Rozhodli to tie najtesnejšie voľby v Montane o 2847 hlasov (Montana má asi 927- -tisíc obyvateľov) a vo Virginii o 7188 hlasov (Virginia má 7 miliónov 460-tisíc obyvateľov). Vyjadrené v percentách, išlo o stotinky.

Prezident použil síce slovo „thumpin“ (čosi ako ťažká rana, buchotajúci pád), ale v Amerike je politické rozdelenie priazne pre republikánov a demokratov veľmi tesné už dlho a pomerne malý posun simultánne na viacerých miestach môže významne zmeniť konečné počty. Presne to sa stalo. Známy politický komentátor Charles Krauthammer to vyhodnotil veľmi triezvo: „Ale veľká demokratická vlna roku 2006 nie je ani zďaleka veľkou štrukturálnou zmenou, ako mnohí vytrubujú. Boli to udalosťami ovplyvnené voľby, čo spôsobili zmenu moci, ktorú človek očakáva, keď sa jemne vyvážená voličská základňa nakloní mierne na jednu či druhú stranu. Toto nie je preskupenie. Ako to je už desaťročia, v americkej politike sa aj naďalej bojuje medzi čiarami na 40 yardoch (v americkom futbale čiary vymedzujúce zhruba stredné pásmo hracej plochy, poznámka autora). Európania bojujú od bránkovej čiary k bránkovej čiare, od socialistickej ľavice k ultranacionalistickej pravici. V americkom politickom spektre sú tieto extrémy zanedbateľné. Americké voľby sa vybojúvajú na omnoho užšom ideologickom poli. V týchto voľbách dostali demokrati loptu zo svojej 45-yardovej čiary na 45-yardovú čiaru republikánov.

Fakt, že demokrati prekonali stredové pole, nerobí z týchto volieb veľký antikonzervatívny prevrat.“ Dodáva tiež, že výsledkom volieb je aj to, že sa obe veľké strany posunuli doprava. Do radov demokratických kongresmanov pribudli faktickí konzervatívci ako Heath Shuler zo Severnej Karolíny, ktorý je odporcom potratov, odporcom zvyšovania daní a podporuje vlastníctvo zbraní. Republikáni zasa stratili centristických rockefellerovských republikánov. Zložité je to aj s účtom za Irak. Populárneho senátora Joea Liebermana demokrati vystrnadili zo svojej kandidátky, lebo tvrdohlavo podporoval prezidenta Busha v Iraku. Kandidoval ako nezávislý vo výrazne prodemokratickom štáte Connecticut a porazil rovnako svojho republikánskeho súpera, ako aj demokratického konkurenta, ktorý stavil na kritiku vojny.

.obete a možné obete volieb

Na nezvolených kongresmanov a senátorov môžeme v tomto okamihu zabudnúť – každý vie, že to je riziko voleného úradu. Tou prvou obeťou je, prirodzene, minister obrany Donald Rumsfeld. Nemusel odísť pre nedostatok talentu ani pre nič, čo konkrétne urobil či povedal. Napriek svojmu veku to bol určite jeden z najbrilantnejších mozgov v americkej politike. Niekedy bol prostoreký, ale iba európska ľavica si môže nahovárať, že americký minister obrany odchádza, lebo európska ľavica sa na neho hnevá. Koniec vojny v Iraku však nevidno a Rumsfelda prezident obetoval. Vzhľadom na vývoj situácie v Iraku možno politicky odôvodnene, určite však nie z presvedčenia. Pred 23 rokmi, konkrétne 20. decembra 1983, prišiel Donald Rumsfeld do Bagdadu ako vyslanec prezidenta Ronalda Reagana pre Stredný východ. Reagan sa pokúšal akosi obnoviť dávno prerušené vzťahy s Bagdadom zoči-voči rastúcemu vplyvu a militantnému antiamerikanizmu Chomejního Iránu.

V ten deň priniesla iracká televízia záber Donalda Rumsfelda, ako podáva ruku Saddámovi Husajnovi. Američania vtedy už vedeli, že Saddám použil chemické zbrane, ale Rumsfeld to nespomenul. Politický realizmus nemáva škrupule a toto bol politický realizmus v kryštalickej podobe.

Rumsfeld vtedy veľa nevybavil. Koncom roku 2002 vytiahol tú starú fotografiu Newsweek a oprel o ňu článok Ako sme pomohli vytvoriť Saddáma, čo bola, samozrejme, nielen hrozná hlúposť, ale aj podraz. To rozpútalo protirumsfeldovskú vlnu v ľavicových médiách. Londýnsky Daily Mail priniesol absolútne nepoctivý titulok hlásajúci, že Rumsfeld pomohol Iraku získať chemické zbrane a britský komentátor Robert Fisk usúdil, že to podanie ruky (spred dvoch desaťročí) je dôkazom Rumsfeldovho pohŕdania ľudskými právami. Rumsfeld musel odísť a Bushova vláda vytiahla na slnko dvoch iných politických veteránov – Roberta Gatesa a Jamesa Bakera. Sú to nepochybne skúsení muži, ale Michael Rubin z American Enterprise Institute pripomína, že sú namočení do hriechov politického realizmu viac než Donald Rumsfeld. Robert Gates bol zástupcom riaditeľa CIA v čase Rumsfeldovho podania ruky, bol ním, keď Saddám vraždil bojovým plynov Kurdov, a bol zástupcom národného poradcu pre bezpečnosť, keď Saddám rozdrvil povstanie šiitov. James Baker bol v čase, keď prezident Reagan poslal Rumsfelda do Bagdadu, šéfom prezidentovho úradu a bol americkým ministrom zahraničia, keď Bush starší vyzval v roku 1991 Iračanov, aby povstali proti Saddámovi, keď tú výzvu najmä šiiti počúvli a keď ich Saddám masakroval a Amerika sa nečinne prizerala.

Ďalšou obeťou demokratickej väčšiny v Kongrese sa stane s najväčšou pravdepodobnosťou americký veľvyslanec pri OSN John Bolton. Prezident Bush ho vymenoval napriek silným protestom demokratov i niektorých republikánov v Senáte. Boltona vnímali ako „kontroverzného“ a „nekvalifikovaného“, lebo korupciu v OSN nazýval korupciou a neschopnosť neschopnosťou. Zúrivú vlnu odporu spôsobil napríklad tým keď si dovolil vyhlásiť, že ak by z vysokánskej budovy Sekretariátu OSN v New Yorku zmizlo desať poschodí, nič sa nestane.

Pri obrovskej neefektivite, prezamestnanosti, korupcii a byrokratickej jalovosti v Sekretariáte by sa zrejme nestalo nič, ani keby odstránili dvadsať či tridsať poschodí, ale povedať sa to jednoducho nesmie. Bolton nebol schválený Senátom a prezident ho vymenoval iba na obdobie, ktoré sa končí na konci tohto roku. Že by ho demokrati vo funkcii predsa len potvrdili, je veľmi nepravdepodobné. Pritom mnohí začali oceňovať Boltonovu tvrdosť a zásadovosť. Napríklad republikánsky senátor Voinovich, ktorý pôvodne Boltona odmietal, ho dnes za jeho výkon chváli a vraví, že „si nevie predstaviť horšie posolstvo teroristom a iným štátom, ktoré sa rozhodujú, či sa zapoja do boja proti terorizmu, ako vymeniť osobu, ktorej prezident zveril vedenie našej delegácie v OSN“. Bolton zorganizoval v OSN väčšinu, ktorá odmietla ašpirácie Huga Cháveza zasadnúť vBezpečnostnej rade. Bolton správne odhadol reformný humbug, ktorý sa skrýval za nahradením zdiskreditovanej Komisie OSN pre ľudské práva novou Radou pre ľudské práva, ktorá sa už stihla za krátky čas svojej existencie zdiskreditovať, a odmietol účasť USA v tomto novotvare s tým, že „natretie rúžu na húsenicu z nej neurobí motýľa“. Bolton tlačil OSN do nevyhnutných reforiem a Bolton dokázal spolupracovať s Francúzskom a dosiahnuť (i keď nedokonalé) prímerie Izraela s Hizballáhom. Nahradiť v tejto chvíli Boltona bude veľká hlúposť, ale demokrati by neboli sami sebou, keby ju neurobili. Už len aby trochu nadbehli tým Európanom, ktorí Boltona neznášajú.

.možno najpočetnejšie obete

Tými sa môžu stať nespočetní Iračania a americkí vojaci, ak urobia demokrati v Kongrese to, čo urobili v čase vietnamskej vojny.

Protivojnové nálady začiatku sedemdesiatych rokov vtedy spôsobili, že demokratická väčšina v Kongrese prijala celý rad rezolúcií a zákonov, ktoré znemožnili vtedajšiemu prezidentovi Richardovi Nixonovi minimalizovať porážku, ktorá sa črtala. Že nová demokratická väčšina môže mať podobné sklony, naznačujú aj časté odkazy na Vietnam v jej protivojnovej argumentácii. Konzervatívny komentátor William Buckley v tejto súvislosti poznamenal, že ak by prešli Kongresom porovnateľné zákony dnes, zakázali by použiť americké peniaze v Iraku na „hostilné účely“, čo by sa rovnalo zákazu ozbrojeného odporu proti snahám islamských a iných vzbúrencov. Ak sa Kongres ovládaný demokratmi vydá týmto smerom, nebude zomierať menej, ale viac Iračanov i Američanov – presne tak, ako to bolo vo Vietname. Kto sledoval rozhovor novej líderky demokratickej väčšiny v Kongrese Nancy Pelosi s Wolfom Blitzerom na CNN, sa síce asi trochu upokojil, lebo poprela akékoľvek snahy siahnuť na prostriedky pre amerických vojakov na irackých bojiskách, ale záväzný prísľub to nebol a jediné, čo môže aktivistických demokratických kongresmanov pribrzdiť, sú ohľady na výsledok prezidentských volieb v roku 2008. Poškodenie či ohrozenie amerických vojakov by bolo asi veľmi nepopulárne.

Výsledky amerických volieb privítala iracká odnož al-Káidy, iránsky režim, Severná Kórea i veľká časť európskej politickej elity. Al-Káida, lebo zavetrila slabosť, podobne ako iránsky režim. Severná Kórea dúfa v opakovanie carterovskej a clintonovskej slaboduchosti, ktorá priniesla Kim Čong-ilovmu režimu bohaté výkupné bez akejkoľvek protihodnoty.

Európania sa v tej pochybnej spoločnosti ocitli preto, lebo dezinterpretujú americkú politiku ako celok – demokratov, republikánov i prezidenta Busha. Bude užitočné zložiť ideologické okuliare a nečakať, že Amerika automaticky teraz prijme veci ako napríklad Kjótsky protokol. Neprijme. Bude tiež lepšie netešiť sa z niečoho, čo môže znamenať slabšiu Ameriku. Európa vo svojej stále okatejšej slabosti nepotrebuje slabú, ale silnú Ameriku. Nik iný jej na pomoc nepríde ani v tomto storočí.

www.tyzden.sk

4922 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Podpořte nás
Čtěte také

euPortal.cz

Přátelé, pomozte, prosím, a přispějte na dobrou věc...Tehdy se Havel dozvěděl, že se stane prezidentem… George Soros hovoří o svých setkáních s Václavem Havlem a Karlem Schwarzenbergem…Skutečný necenzurovaný životopis Tomáše Halíka. No to si tedy počtete. FaktJe třeba, aby nyní promluvil Putin – a to ještě dříve, než promluví děla. A to proto, že je jen malá naděje na to, že se Rusko bude moci budoucímu střetu vyhnout. Jinak hrozí ArmageddonTakovéto děsivé věci se opravdu dějí v českém zdravotnictví... Čtěte příběhy konkrétních lidí

euServer.cz

Krutá nemoc Karel Gotta. Pražská kavárna a ubožáci na FB si mohou opět do mistra kopnoutJako republika jsme Koněva prohráli

ePortal.cz

Glosy: O zahraniční politice a Andrejově beztrestnostiNaděje pro Izrael? Švédská ministryně zahraničí Margot Wallström odstupuje

Eurabia.cz

Heslo Evropského parlamentu: "Národní suverenita je kořenem nejhroznějšího zla naší doby."Poslanec SPD a zkušený ex-diplomat Kobza analyzuje krizi kolem útoků na saúdskoarabskou rafinerií

FreeGlobe.cz

Černý raper integrovaný v Evropě vyzývá k zotročení a zabíjení bělochů (+ video)Špiclovali Židi Trumpa a nasadili na něj odposlechy?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

eOdborar.cz

Švédští policisté neumí číst a psát. Výsledek inkluze a úpadku vzdělání ....Agent CIA promluvil: Šokující informace o tom, jak globální elita týrá děti a zneužívá je na satanistické rituály

ParlamentniListy.cz

Zrušte poplatky pro ČT, udeřil prezident Zeman. A vyslal varování EUEmir Kusturica potrestán za medaili od Zemana? Na FAMU, kterou proslavil, se prý chystá velká akce progresivních levičáků
Články autora
Doporučujeme
PLATFORMA PRO ZACHOVÁNÍ EVROPSKÝCH HODNOT

Byli jsme i před unií, budeme i po ní. Boj za samostatnost našeho státu bude probíhat i po Lisabonu

dixienet.org

Rádio Dixie

Václav Klaus

Mladá pravice

D.O.S.T.

Pat Buchanan

Ron Paul

Eretz.cz - zpravodajství z Izraele

Československo 2008 tour
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

RSS feed Zasílání upozornění