Bývalý nemecký prezident Herzog: Sme v EU vôbec parlamentnou demokraciou?

Autor: Roman Herzog | Publikováno: 20.2.2007 | Rubrika: Politika
Je vote non

Ešte nijaký vrcholový nemecký politik takto nekritizoval Európsku úniu. Bývalý nemecký prezident Roman Herzog spolu s Lüderom Gerkenom, riaditeľom Centra pre európsku politiku, zaskočili Nemecko a jeho politikov textom, v ktorom vyslovujú obavu, či sa Nemecko ako členský štát EÚ môže vôbec nazývať parlamentnou demokraciou. Európskymi a nemeckými politikmi presadzovaná ústava EÚ pritom vedie podľa bývalého prezidenta do nebezpečnej slepej uličky. Herzogov zásadný text prinášame vďaka prekladu Martina Hanusa pre týždenník .týždeň v mierne krátenej verzii.

Niet o tom pochýb: Európska únia stojí na rázcestí. Po stroskotaní ústavnej zmluvy v referendách vo Francúzsku aHolandsku je nevyhnutné sa zamyslieť, ako by mala alebo mohla európska integrácia pokračovať. Nemecké predsedníctvo ponúka príležitosť viesť túto diskusiu. Reči zo všetkých politických táborov, vytvárajúce dojem, že je všetko v poriadku, nám pritom nijako nepomôžu. Ľudia sú zneistení a čoraz väčšmi zdržanliví a skeptickí voči EÚ, pretože do integračného procesu už nevidia, pretože sa ich zmocňuje pocit čoraz silnejšej, často neopodstatnenej centralizácie právomocí a pretože už nedokážu rozpoznať, kto je za akú politiku zodpovedný. Tieto obavy treba brať vážne, lebo nie sú výmyslom. Európski politici a časť nemeckých politikov si želajú, aby ústavná zmluva EÚ napriek nezdaru vo Francúzsku a Holandsku vstúpila do platnosti. Obzvlášť sa má zachrániť tá časť, ktorá upravuje právomoci orgánov a tvorbu zákonov v EÚ. No práve tu ležia rozhodujúce problémy a slabiny. A to z dôvodu, že ústavná zmluva v konečnom dôsledku spečaťuje protirečivé a netransparentné štruktúry EÚ, zodpovedné v kľúčovej miere za problémy, pred ktorými dnes stojíme.

Tieto problémy vyplývajú z existencie dvoch vzájomne sa vylučujúcich predstáv o konečnej podobe EÚ. Na jednej strane „intergovernmentalisti“, ktorí sa usilujú o spolok trvalo suverénnych štátov, o „Európu vlastí“. S obavami konštatujú narastajúcu centralizáciu na úrovni EÚ, ktorá ide ruka v ruke s okliešťovaním kompetencií členských štátov. Tento vývoj takzvaní „intergovernmentalisti“ zdôvodňujú tým, že Európska komisia a Európsky parlament, ale aj Európsky súdny dvor – ako napokon všetky inštitúcie, ktoré pôsobia v mocenskej sfére – sa snažia o stále väčšiu moc. Pre „intergovernmentalistov“ by bola východiskom silná úloha európskej Rady ministrov, ktorá sa skladá zo zástupcov členských vlád a ktorá schvaľuje každý zákon EÚ. Za tým stojí myšlienka, že práve vlády členských štátov sa z vlastného mocenského pudu sebazáchovy postavia proti nadmernej a neodôvodnenej centralizácii. Na druhej strane stoja federalisti, ktorí si želajú európsky spolkový štát. Sťažujú sa na masívne inštitucionálne deficity v orgánoch a rozhodovacích procesoch na úrovni EÚ, ktoré sú neefektívne, netransparentné a nedemokratické, pociťujú tieto deficity ako o to zásadnejšie, čím ďalej sa Európska únia posúva. Žiadajú ucelené štátne štruktúry pre EÚ v zmysle klasickej poučky o deľbe moci, najmä parlament ako suverénnu legislatívnu moc a vládu ako suverénnu exekutívu – bez toho, aby vlády členských štátov mohli sypať piesok do súkolia cez Radu. Inštitucionálna stavba EÚ je kompromisom týchto dvoch ideálnych predstáv: Komisia je istý typ vlády, ktorá si to však nesmie rozhádzať s vládami členských štátov, ktoré spolurozhodujú v Rade. Legislatívna moc sa skladá z dvoch orgánov: Rady a Európskeho parlamentu, pričom parlament rozhoduje v mnohých, ale zďaleka nie všetkých záležitostiach spolu s Radou. Väčší vplyv má Rada.

.únia určuje nemeckú politiku

Nepochybne platia diagnózy intergovernmentalistov ako aj federalistov. Najskôr k tézam intergovernmentalistov. Je faktom, že sme svedkami narastajúcej centralizácie kompetencií, ktoré prechádzajú zo štátov na EÚ. Spolkové ministerstvo spravodlivosti porovnalo v rámci obdobia rokov 1998 až 2004 počet právnych aktov Spolkovej republiky Nemecko s počtom právnych aktov Európskej únie. Výsledok: 84 percent z nich pochádzalo z Bruselu, len 16 percent bolo originálnych z Berlína. Proti tomuto porovnaniu pritom nemožno namietať, že „dôležitejšie“ zákony sa predsa robia v Berlíne. Zákony dotýkajúce sa vnútorného trhu, smernica v oblasti životného prostredia „fauna-flóra-habitat“ a diskriminačná legislatíva – nech uvedieme len niekoľko príkladov – sú európske právne akty, ktoré nemecký právny a spoločenský poriadok zásadne zmenili a naďalej menia. Odkiaľ sa vzala táto centralizačná tendencia? Prvá príčina tkvie v tom, že aj politici a úradníci EÚ sú politikmi a úradníkmi. Nezáleží na tom, či pôsobia na nejakom ministerstve alebo generálnom direktoriáte EÚ: ak majú za úlohu chrániť životné prostredie alebo potenciálne diskriminované skupiny, potom to urobia do dôsledkov a vytvoria tak reguláciu.

Pri tejto snahe – raz sa za ňou skrýva dobre myslený pokus riešiť problémy, inokedy len prostá túžba po vplyve a moci – hrá často iba okrajovú rolu to, či Únia nevyhnutnú kompetenciu v danej oblasti vôbec má, alebo či je celoeurópske riešenie naozaj potrebné. Preto sa vždy opakovane stáva, že Európska únia reguluje veci, ktoré skutočne nemusia byť regulované celoeurópsky, alebo dokonca na ne nemá EÚ ani nijakú právomoc. Často sa to ospravedlňuje argumentom, že členské štáty nenariadili nijakú porovnateľnú reguláciu, a preto môže daný problém vyriešiť len EÚ.

Príkladom nech sú masívne zásahy do pracovného práva prostredníctvom (anti)diskriminačnej legislatívy Únie, hoci tvorba pracovného práva spadá do kompetencií členských štátov. Ďalšou príčinou neopodstatnenej centralizácie je to, čo sa v Bruseli nazýva „hra za čiarou“. Národné ministerstvo, napríklad nemecké ministerstvo životného prostredia, ktoré nie je schopné nejaký regulačný návrh presadiť na národnej úrovni – pretože napríklad nemecký minister práce to mu kladie odpor, alebo by to v Bundestagu nemalo šancu – „povzbudí“ diskrétne príslušný generálny direktoriát v Európskej komisii, aby takýto návrh vypracovalo pre celú EÚ. V Bruseli sa to zväčša už zo zmienených dôvodov stretne s výraznou ochotou. Návrh EÚ potom prejde obvyklou procedúrou. Na konci o tom rozhoduje Rada ministrov, kde však sedia obyčajne zástupcovia toho ministerstva, ktoré daný návrh podnietilo, a príslušní ministri z iných štátov, teda napríklad 27 ministrov životného prostredia. Iné ministerstvá či parlamenty v členských štátoch nie sú ani približne vtiahnuté do rozhodovacieho procesu, ako je to samozrejmosťou pri právnych aktoch na národnej úrovni a ako to predpisujú ústavy členských štátov. Mnohé z toho, čo sa nedá presadiť na národnej úrovni, sa takto okľukou cez Brusel presadí – teraz však už pre celú Európu. Dôsledkom je pokračujúca centralizácia, na počiatku ktorej stáli partikulárne národné záujmy. Treťou príčinou sú takzvané „package deals“ (dohody v balíkoch) v Rade ministrov. Nato, aby bolo možné vytvoriť hlasovacie väčšiny pri tvorbe rozhodnutí, uzatvárajú sa medzi štátmi spojenectvá a v rámci nich sa často spájajú nesúvislé návrhy a dohadujú sa výmenné obchody. Takéto spojenectvá – ako to vyplýva z logiky vyjednávaní – vedú zvyčajne k väčším, nie menším reguláciám. Štvrtou príčinou neopodstatnenej centralizácie sú súdne výroky Európskeho súdneho dvora (ESD). Ten svojimi rozsudkami o kompetenčných otázkach preukazuje systematický sklon rozhodovať v prospech kompetencií EÚ, pokiaľ si na to vie nejako nájsť odôvodnenie.

Ako to vyjadril spolkový ústavný súd, ESD uplatňuje výklad práva EÚ „v zmysle čo najrozsiahlejšieho vyčerpania právomocí spoločenstva“. To neprekvapuje. Napokon aj ESD zaväzujú články 1. a 5. Zmluvy o EÚ, na základe ktorých má spolupracovať pri „uskutočňovaní čoraz užšej Únie“. Ako príklad môže poslúžiť rozsudok z novembra 2005 (RS. C- 144/04). Tým ESD vyhlásil, že je neplatná reforma v balíku Hartz- I – čo bol kľúčový prvok Schröderových reforiem pracovného práva – týkajúca sa neobmedzenej možnosti uzatvárať časovo ohraničené pracovné zmluvy v prípade starších zamestnancov. Touto reformou sa mala zmenšiť dlhodobá nezamestnanosť v tejto skupine obyvateľstva. Na zaskočených odborníkov však ESD vytiahol z klobúka zdôvodnenie, že „zákaz diskriminácie z dôvodu veku“ je „všeobecnou zásadou práva spoločenstva“.

Ďalším príkladom je rozsudok z januára 2006 (Rs. C-2/05) k takzvaným formulárom E-101. Tie potvrdzujú, že zamestnanec, ktorý je na prechodný čas vyslaný do inej krajiny EÚ, má sociálne poistenie vo svojej vlasti, a teda v krajine, kam ho vyslal jeho zamestnávateľ, je od tohto poistenia oslobodený. Poistní podvodníci si tak udaním falošných údajov zadovažujú formuláre E-101, aby doma nemuseli platiť sociálne odvody. ESD však národným súdom kategoricky zakázal akékoľvek súdne preskúmanie, či formuláre E-101 neboli získané podvodom. Zákaz vedie k tomu, že, ako sa to stalo nedávno, usvedčení nemeckí poistní podvodníci, ktorí vyslanie svojich zamestnancov predstierali, musia byť v Nemecku oslobodení od žaloby. ESD týmto rozsudkom vytvoril nevyhnutnosť ďalšej regulácie EÚ v oblasti, ktorá prináleží ku kľúčovým kompetenciám členských štátov. Analýza intergovernmentalistov, že Európska únia si vždy prisvojuje ďalšie kompetencie, teda platí.

.únia trpí demokratickým deficitom

Ale platí aj analýza federalistov, podľa ktorých sú politické rozhodovacie štruktúry EÚ – vzhľadom na ich kompetencie, dnes zasahujúce takmer všetky spoločenské oblasti – nedostatočné, netransparentné a najmä málo demokratické. Prečo je to tak?

Centrálnu rolu zohráva Rada ministrov. Tým, že je zložená na jednej strane z rezortných ministrov členských štátov, teda zo zástupcov exekutívy, na druhej strane však stojí formálne vedľa Európskeho parlamentu, no de facto pred ním ako časťou európskej legislatívy, má akési postavenie uprostred: dôležité európske legislatívne funkcie vykonávajú – v protiklade k všetkým princípom deľby moci – členovia exekutívy.

Toto bolo možno prijateľné v počiatočnej fáze európskej integrácie, keď išlo najmä o odbúravanie prekážok obchodu. Dnes má však Brusel v zásadnej miere – viď spomínaných 84 percent – regulačné kompetencie. Práve na tomto pozadí je súčasné postavenie Rady ministrov veľmi problematické. Ústavné kompetencie štátnych orgánov v členských štátoch, najmä parlamentov ako Bundestag, sú vystavené substanciálnemu procesu vyprázdňovania.

Čísla spolkového ministerstva spravodlivosti to ozrejmujú: o zďaleka prevažnej časti v Nemecku platných zákonov rozhoduje v Rade ministrov EÚ spolková vláda, nie Bundestag (nemecký parlament). A každú smernicu, ktorú schvaľuje spolková vláda v Rade ministrov, musí Bundestag pretaviť do nemeckého práva. Ústava však pokladá parlament za ústredný činiteľ utvárania politického spoločenstva. Natíska sa tak otázka, či Spolkovú republiku Nemecko možno ešte bezvýhradne označiť za parlamentnú demokraciu. Deľba moci ako základný konštitučný princíp ústavného usporiadania Nemecka je vo veľkej časti u nás platného zákonodarstva zrušená. Vzhľadom na nadradené mocenské postavenie národnej exekutívy pri tvorbe politiky EÚ cítia dnes mnohí poslanci Bundestagu, že stratili značný vplyv. Dôsledkom tohto rozšíreného pocitu je „dohoda“, ktorú Bundestag uzavrel v septembri 2006 so spolkovou vládou, aby ochránil svoje práva.

Vláda sa síce zaväzuje, že bude Bundestag včas informovať o vývoji v Bruseli, že mu dá príležitosť zaujať stanovisko a že jeho postoj zohľadní pri rokovaniach v Rade ministrov. Delikátna je však tá časť dohody, ktorá vláde výslovne priznáva právo „pri znalosti hlasovaní nemeckého Bundestagu prijímať z dôležitých zahraničnopolitických a integračných dôvodov odlišné rozhodnutia“. Povedané jasnou rečou: spolková vláda môže a smie konať aj v rozpore s výslovnými rozhodnutiami Bundestagu.

Aj analýza federalistov súhlasí: inštitucionálne štruktúry EÚ trpia demokratickým deficitom a faktickým zrušením deľby moci spôsobom, ktorý vyvoláva obavy.

.ústava nerieši problémy

Čo sa dá robiť, aby sme hlavné problémy – nedostatok demokracie a deľby moci ako aj neopodstatnenú centralizáciu – dostali pod kontrolu? Ponúka ústavná zmluva riešenie? Európska integrácia medzičasom postúpila tak ďaleko, že demokratický deficit a ďalekosiahle zrušenie deľby moci so všetkými negatívnymi dôsledkami treba riešiť. Plnohodnotný Európsky parlament ako legislatívna moc je preto nutným predpokladom. Z tohto dôvodu treba privítať, že ústavná zmluva dáva Európskemu parlamentu podstatne viac práv spolurozhodovať než doposiaľ. (Neexistuje však žádný evropský národ, démos, čili posilování pravomocí Evropského parlamentu není posilováním demokracie. Evropský parlament je stejně nelegitimním a nedemokratickým orgánem jako ostatní instituce EU-pozn. EUportal) Čo však ústavná zmluva nespĺňa, je, že neutlmuje spomínanú „hru za čiarou“, ktorú národné ministerstvá systematicky rozohrávajú cez Radu ministrov. Nevidieť transparentnosť ani jasné priradenie zodpovednosti za dobrú alebo zlú politiku. Okrem toho by sa mala Rada pretvoriť na druhú komoru v duchu klasického dvojkomorového systému – teda na komoru, ktorá zabraňuje centralizácii a nestáva sa sama jej pohonnou silou.

Ani vo vzťahu medzi národnou exekutívou a národným parlamentom sa nedá v prípade ústavnej zmluvy hovoriť o oslabení problému. Národné parlamenty síce majú získať právo kritizovať návrhy zákonov z EÚ, ak si myslia, že sa prehrešujú proti princípu subsidiarity. Lenže takáto kritika orgány EÚ nijako nezaväzuje, a preto nemá žiadne donucovacie dôsledky. No najmä ústavná zmluva poskytuje s takzvanou klauzulou „passerelle“ šéfom štátov a vlád – teda národným exekutívam, nie národným parlamentom – právo, aby sa právomoci EÚ, pre ktoré platí požiadavka jednomyseľnosti, zmenili na právomoci, aké je možné vykonávať na základe väčšinových hlasovaní. Inými slovami: exekutíva je zmocnená, aby svojvoľne a bez nutnosti získať súhlas národného parlamentu menila medzinárodnoprávnu zmluvu, ktorá má pre každý členský štát fundamentálny význam. Demokratický deficit a narušenie deľby moci teda ústavná zmluva nijako neodstraňuje. Nesmierny význam má okrem toho druhá otázka: ako sa dá odstrániť sklon k neopodstatnenej centralizácii? Jej zodpovedanie obsahuje štyri časti. Po prvé, nevyhnutný je konečný katalóg kompetencií, ktorý zakotvuje rozsah a hranice právomocí EÚ. Ústavná zmluva takýto katalóg neobsahuje. Predovšetkým prvá časť ústavy s neuzatvoreným usporiadaním kompetencií to nerieši. V rámci rozsahu právomocí EÚ je tu odvolanie na úpravy ku konkrétnym politikám spoločenstva v tretej časti, kde však takmer nedošlo k zmenám voči dnešnej situácii. Naopak, so zavedením „zmiešaných kompetencií“ v prvej časti sa vytvára hrozba vytvorenia vstupnej brány pre ešte dynamickejšie získavanie kompetencií. Ba ešte viac: ústavná zmluva predpokladá v mnohých oblastiach prechod od jednomyseľného k väčšinovému hlasovaniu pri rozhodnutiach v Rade.

Ústavná zmluva by preto proces často neopodstatnenej plazivej centralizácie v dôsledku jednoduchšieho rozhodovania dokonca ešte posilnila. Namiesto toho, aby ju zastavila, alebo aspoň spomalila. Zavedenie konečného katalógu kompetencií, ktorý by vymedzoval kompetencie EÚ a členských štátov, ústavný konvent odmietol s upozornením, že by sa týmto obmedzila „dynamická schopnosť vývoja“. Presne to je však bodom, ktorý hovorí za takýto katalóg. Navyše sa môže katalóg kompetencií vždy prispôsobiť, keby sa ukázalo, že rozšírenie určitých kompetencií EÚ je zmysluplné. Po druhé, musí byť zavedený takzvaný princíp diskontinuity na úrovni EÚ. Tento princíp hovorí, že návrhy zákonov, ktoré v rámci jedného legislatívneho obdobia neboli schválené, automaticky prepadnú, takže postup sa musí zopakovať od začiatku v novom legislatívnom období. To je v Nemecku samozrejmosť. Nie však na úrovni EÚ. Tu sa musia orgány EÚ neustále zaoberať zákonnými iniciatívami, ktoré sú staré desať a viac rokov. Ústavná zmluva zavedenie tohto princípu nenavrhuje. Po tretie, členským štátom musí byť cez Európsku radu poskytnuté právo, ktoré by umožňovalo vziať z európskej úrovne kompetencie v rámci nejakej politickej oblasti a opäť ich vrátiť na národnú úroveň.

Ústavná zmluva možnosť spätného prenesenia jednotlivých kompetencií ako nástroja ústavnej centralizačnej brzdy neobsahuje. Naďalej stavia na doterajšiu jednosmerku – čoraz väčšiu centralizáciu. Po štvrté, musí byť zastavená plazivá centralizácia cez európske rozsudky Európskeho súdneho dvora (ESD). Predpokladom na to je samostatný, popri ESD zriadený „Súdny dvor pre kompetenčné otázky“, ktorý rozhoduje výlučne o otázkach deľby kompetencií medzi európskou a národnou úrovňou. Takýto súdny dvor by sa mal – aby sa zaistila jeho nezávislosť – skladať zo zástupcov súdnych dvorov členských štátov. Nemuseli by sa mu predkladať iba právne akty a politické opatrenia zo strany Komisie a Európskeho parlamentu, ale aj rozsudky ESD. Právo na podanie žaloby by sa popri orgánoch EÚ a vládach členských štátov malo vzťahovať aj na národné parlamenty a – čo je pre federálne štruktúry ako Spolková republika Nemecko dôležité – aj na spolkové krajiny. Ústavná zmluva síce predpokladá, že národné parlamenty a Výbor regiónov by v prípade porušenia princípu subsidiarity mohli vzniesť žalobu. Toto právo je však celkom bezvýznamné, keďže adresátom je ESD, teda súd, ktorý ako inštitucionálna časť EÚ vykladá kompetenčné predpisy podľa možnosti v prospech EÚ. Preto je nutne potrebný nezávislý súd v podobe kompetenčného súdneho dvora. Takýto súd však ústavná zmluva nepredpokladá. Štyri opísané inštitucionálne opatrenia – konečný katalóg kompetencií, princíp diskontinuity, možnosť vrátenia kompetencií na členské štáty a súdny dvor pre kompetenčné otázky – by mohli spoločne úspešne čeliť tendenciám neopodstatnenej centralizácie. Tým by v každodennej politike prebrali funkciu strážcu subsidiarity, ktorú mala doteraz iba Rada, ktorú však, ako jasne ukazuje vývoj za posledných 15 rokov, nemohla dostatočne efektívne naplniť. Tieto opatrenia na zabránenie neopodstatnenej centralizácie neodstraňujú ani ďalší nanajvýš závažný deficit terajšieho návrhu ústavnej zmluvy: zmluva by zvlášť v zahraničnej a bezpečnostnej politike prakticky znemožnila posilnenú spoluprácu medzi tými členskými štátmi, ktoré ju chcú, pretože na to je nevyhnutný súhlas všetkých členských štátov. Zmluva tým škodí globálnym záujmom Európy, a preto ju treba odmietnuť.

.európa potrebuje poctivú debatu

Reformami, ktoré sme tu navrhli, môžeme v Európe riešiť problémy, ako ich diagnostikovali federalisti – netranparentnosť, demokratický deficit a zrušenie deľby moci – ako aj slabiny, ktoré identifikovali intergovernmentalisti – postupujúcu neopodstatnenú centralizáciu.

Európski politici a časť nemeckých politikov však chcú naproti tomu na druhý pokus presadiť ústavnú zmluvu, bez ohľadu na jej odmietnutie Francúzmi a Holanďanmi a bez ohľadu na zreteľne skeptický postoj obyvateľstva aj v iných členských štátoch. Odmietajú konštruktívnu diskusiu o otázke, či táto ústava je pre Európu naozaj to najlepšie, pretože sa obávajú, že už nenazbierajú silu na ďalšie veľké dielo. Túto diskusiu však napriek tomu treba viesť. Existuje hrozba, že politika prístupu „tak ako doposiaľ“ dosiahne v rámci európskeho integračného procesu opak toho, čo zamýšľa: namiesto stabilizácie jeho ďalšiu eróziu. Na preorientovanie EÚ je nevyhnutné prekonať v značnej miere etablované štruktúry a najmä politické záujmy vlád členských krajín zamerané na udržanie moci. Ale presne to treba očakávať a žiadať od politiky, ak sa dnes zreteľne ukazuje, že desaťročiami vychodená cesta, v ktorej pokračuje ústavná zmluva, vedie do slepej uličky. Argument, že takúto ústavnú zmluvu nie je v Európe možné politicky presadiť, neobstojí. V neverejných rozhovoroch sa nemeckí politici v centre aj v jednotlivých spolkových krajinách dnes vyjadrujú neustále kriticky a s obavami z vývoja, ktorý nabrala a naberá európska politika. Sotva však niekto tieto starosti a pochybnosti vyjadrí aj verejne – zo strachu, že by to poškodilo ďalší integračný proces. Pritom opak by bol pravdou. Ľudia v Nemecku sú ďalej, než by si ktorýkoľvek politik myslel. Väčšina z nich hľadí na európsku integráciu v zásade pozitívne. Súčasne sa ich zmocňuje čoraz silnejší pocit, že tu niečo nehrá, že vznikla netransparentná, zložitá a spletitá mamutia inštitúcia, ktorá si vo svojej odtrhnutosti od vecných problémov a národných tradícií prisvojuje stále viac regulačných oblastí a kompetencií a že demokratické kontrolné mechanizmy zlyhávajú. V skratke: že to už takto ďalej nejde.

Ľudia si želajú práve od politiky diferencovaný postoj k Európe: pri zásadnom „áno“ Európe treba konštruktívne diskutovať aj „ako“. Toto je veľká výzva. Mali by sme využiť nemecké predsedníctvo, aby sme túto diskusiu rozbehli – v záujme Európy.

Uverejnené vo Welt am Sonntag 13. januára 2007.

Roman Herzog a Lüder Gerken

Preložil Martin Hanus, krátené vyšlo v týždenníku .týždeň 3/2007 dňa 22. januára 2007.

 

Roman Herzog.

Narodil sa 5. apríla 1934 v Landshute. Vyštudoval právne vedy v Mníchove, pôsobil v politike ako člen kresťanských demokratov (CDU). Prvý vrchol v kariéry dosiahol v roku 1987, keď sa stal predsedom Ústavného súdu. Na čele tejto inštitúcie pôsobil do roku 1994, keď bol zvolený za nemeckého prezidenta. V tejto funkcii sa preslávil najmä prejavom z apríla 1997, ktorý vošiel do nemeckých dejín ako „Ruck-rede“. Herzog vtedy povedal, že Nemecko potrebuje zlom, ktorý otrasie skostnatenými štruktúrami domácej politiky. Herzog tiež predsedal prvému konventu, ktorý v roku 2000 predložil Chartu základných práv EÚ.

2905 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Podpořte nás
Čtěte také

euPortal.cz

Řádění norského sociálního úřadu Barnevernet. Doslova krade lidem děti pod různými nesmyslnými záminkami typu, že děcko dostalo na zadek a podobněVědci přišli na to, že ti, kteří uprchlíky nechtějí, nejsou xenofobové, ale svědomití a pečliví lidé používající rozum. Emoční centra, a tedy ani strach, se totiž v postojích odmítačů nezapojujíVíce než polovina Poláků (58 %) si myslí, že Německo by jejich zemi mělo vyplatit odškodnění za škody napáchané za druhé světové války. České republice Německo dluží až patnáct tisíc miliard korunPřátelé, pomozte, prosím, a přispějte na dobrou věc...Tehdy se Havel dozvěděl, že se stane prezidentem… George Soros hovoří o svých setkáních s Václavem Havlem a Karlem Schwarzenbergem…

euServer.cz

Odstranění pomníku maršála Koněva z náměstí Interbrigády je vítězstvím fašizmu v naší zemiLubomír Zaorálek, jedna z nejchmurnějších postav ČSSD, kterého v době jeho ministrování zahraničních věcí nazval lid oranžovým Schwarzenbergem...

ePortal.cz

Glosy: O zahraniční politice a Andrejově beztrestnostiNaděje pro Izrael? Švédská ministryně zahraničí Margot Wallström odstupuje

Eurabia.cz

Muslimové ve Skotsku usiluji zákeřný způsobem o zrušeni zákazu ženské obřízkyNěmecka vláda utratila zhruba 125 milionu korun, aby zaměstnala dva syrské uprchlíky ...

FreeGlobe.cz

Černý raper integrovaný v Evropě vyzývá k zotročení a zabíjení bělochů (+ video)Špiclovali Židi Trumpa a nasadili na něj odposlechy?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

eOdborar.cz

Švédští policisté neumí číst a psát. Výsledek inkluze a úpadku vzdělání ....Agent CIA promluvil: Šokující informace o tom, jak globální elita týrá děti a zneužívá je na satanistické rituály

ParlamentniListy.cz

Odporné. Vy maloměšťáci... Zdeněk Zbořil ke konci kauzy Čapí hnízdo: Je to plán Putina!„Zeman umře?“ Sranda z Babiše a Soukupa: To jste si předplatili na ČT. Nový pořad
Články autora
Doporučujeme
PLATFORMA PRO ZACHOVÁNÍ EVROPSKÝCH HODNOT

Byli jsme i před unií, budeme i po ní. Boj za samostatnost našeho státu bude probíhat i po Lisabonu

dixienet.org

Rádio Dixie

Václav Klaus

Mladá pravice

D.O.S.T.

Pat Buchanan

Ron Paul

Eretz.cz - zpravodajství z Izraele

Československo 2008 tour
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

RSS feed Zasílání upozornění