Homosexuálna kauza v zápase o kultúru a slobodu

Autor: Vladimír Palko | Publikováno: 16.3.2007 | Rubrika: Kulturní válka
Homosexuálové

K realite súčasnej postzápadnej civilizácie patrí fakt, že každý politik, zúčastňujúci sa politiky na národnej alebo nadnárodnej úrovni, či chce alebo nechce, je prinútený zaujímať stanovisko k homosexuálnej kauze (ďalej len HK). Dôvod je jednoduchý. Jeho kolegovia – iní politici – totiž prichádzajú s návrhmi rôznych uznesení, zákonov, týkajúcich sa HK, ktoré žiadajú na parlamentnej alebo vládnej úrovni prerokovať.

Médiá sa tiež venujú HK stále viac a politikov – účastníkov verejného života – oslovujú so žiadosťami o stanovisko. Kauze sa nedá uniknúť, hoci niektorí sa o to pokúšajú. Čerpám pri tomto tvrdení z vlastnej politickej skúsenosti. Pred desiatimi rokmi by ma nebolo napadlo, že sa tejto téme budem venovať rozsiahlym článkom.

HK existuje ako politikum v postzápadnej civilizácii už niekoľko desaťročí, možno i dlhšie, prinajmenej však od 60-tych rokov 20. storočia, a jej politický význam narastá. Preto logicky má už aj svoju históriu, ktorá je predmetom historického bádania.

Históriu HK sa netreba pliesť s históriou homosexuality samotnej, tá druhá je stará zrejme ako ľudstvo samo, zatiaľčo pri pojme HK máme na mysli súčasný politický a kultúrny zápas o interpretáciu fenoménu homosexuality, ktorý sa zvádza v Európe a Severnej Amerike. V tomto článku nás nezaujíma ani história homosexuality, ani história HK.

Nezaoberáme sa ani (iste chvályhodnými a potrebnými) otázkami, ako pomôcť homosexuálne orientovaným osobám, ak o túto pomoc stoja. Chceme na tomto mieste načrtnúť charakteristiku HK v súčasnom období vo svete i na Slovensku, analyzovať ciele, metódy, taktiku a stratégiu zápasiacich strán v HK a najmä poukázať na to, akým spôsobom sa používa HK ako ideologické kladivo proti kresťanstvu a akým spôsobom ohrozuje slobodu.

Kto o čo a s kým zápasí

Homosexuálnu kauzu treba chápať ako organickú súčasť kultúrnej vojny, vedenej ľavicovým liberalizmom proti tradičnému vnímaniu rodiny, inštitúcie manželstva a sexuálnej morálky. Toto tradičné vnímanie je pochopiteľne založené na kresťanstve.

Liberálnej ľavici ide v HK o to, aby sa dosiahlo také spoločenské vedomie, v ktorom bude homosexuálny vzťah právne i morálne uznávaný ako vzťah rovnocenný so vzťahom muža a ženy, napriek tomu, že evidentne nie je s ním rovnocenný po stránke biologickej. Súčasťou takto dosiahnutého stavu má byť legislatívne zakotvenie inštitúcie manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia, právo adopcie detí takýmto párom, právo (v prípade ženského páru) na umelé oplodnenie a právo na akékoľvek právne výhody zo strany štátu, aké požíva manželstvo muža a ženy.

Zároveň ide aj o umlčanie akéhokoľvek nesúhlasného názoru, o jeho vykorenenie, a to aj použitím násilia trestnoprávnymi prostriedkami, ktoré má k dispozícii štát. To, že rozsahom tohto cieľa pretransformovať niektoré po celé tisícročia nemenné inštitúcie, ako je manželstvo a rodina, je táto snaha snahou o zásadnú revolúciu, snahou o uskutočnenie utópie nezaostávajúcou za pokusom z roku 1917, netreba ani dodávať.

Kto sú ľudia, ktorí sa o toto snažia? Odpoveď možno nájsť púhym pozorným sledovaním spoločenského diania. Sú to ľavicové politické strany, ľavicovoliberálne elity, filozofovia a médiá, a časť (pravdepodobne dosť malá) homosexuálov.

Kto je na druhej strane tohto zápasu? Jedna možná odpoveď je trochu banálna: Predsa všetci tí, ktorí s uvedenými plánmi liberálnej ľavice nesúhlasia. Ak však vezmeme do úvahy námietku, že účastník zápasu musí naozaj zápasiť, a nie iba ticho nesúhlasiť, nuž tak sa núka sa aj odpoveď – takmer nikto. O kultúrnej vojne proti západnej, pôvodne kresťanskej civilizácii, ktosi výstižne poznamenal, že je to vojna, v ktorej bojuje iba jedna strana. Tá ľavicovoliberálna. A preto, logicky, možno ešte nie celkom víťazná, ale celkom iste víťaziaca.

Mnohí by mali bojovať, ale zbabelo mlčia. Platí to najmä o takzvaných pravicových, konzervatívnych či dokonca deklarovane kresťanskodemokratických politikoch Západnej Európy. V minulosti často svoju zbabelosť maskovali – blazeovane sa pousmiali nad témou ako nad výstrelkom doby, ktorý určite nebude predstavovať vážny problém, a preto ju treba nejako šikovne obísť.

Neskôr, keď bojovať v HK na politicky nekorektnej strane už znamenalo dostať sa do paľby všetkých mainstreamových médií, už iba bez veľkej diskusie hlasovali proti, aj to nie všetci. Dnes, keď druhá bojujúca strana hodlá zatvárať nesúhlasiacich do väzenia a označuje ich za nehodných zastávať politické funkcie, už v podstate iba mlčia. Kto bojuje, sú kresťanské cirkvi, niektorí kresťanskí politici v Európe a veľmi veľa konzervatívnych politikov a konzervatívnych médií v USA.

HK je typický ideologický zápas modernej doby, to znamená, že je v ňom na strane ľavice viac propagandy, trikov, lží a podvodov než argumentácie logikou a faktami. Preto už samotná identifikácia sporiacich sa strán je predmetom zahmlievania a podvádzania. Ľavica sa tvári s najväčšou samozrejmosťou, že jej ciele pochopiteľne podporujú všetci homosexuáli a že teda hovorí za všetkých. Ľavicovoliberálny opis frontu je takýto: Toto sú homosexuáli, obete minimálne dvojtisícročného útlaku. My, liberálna ľavica, sme ich mocní ochrancovia a vysloboditelia v zápase proti utláčateľom, ktorými sú najmä skostnatení kresťania.

Prečo kresťania, a možno aj iní, celé stáročia homosexuálov utláčajú? Z jednoduchého dôvodu. Nenávidia ich, majú proti nim predsudky, nevedia, že homosexuáli sú ľudia ako všetci ostatní, akurát že sú inak orientovaní. Argumentom pre nenávisť má byť i akási všeobecná nenávisť k inakosti. Toto je ľavicová mytológia o HK. V skutočnosti niet dôvodu domnievať sa, že homosexuáli sú jednotne na ľavicovoliberálnej strane v HK. Prečo by mali byť?

Pred ďalšími úvahami si treba ujasniť niektoré pojmy. Predovšetkým treba rozlišovať medzi osobami s homosexuálnymi sklonmi, teda sklonmi k osobám rovnakého pohlavia, vrátane sexuálnej príťažlivosti, ktoré však nežijú homosexuálnym životným štýlom, resp. sa mu bránia, a medzi praktizujúcimi homosexuálmi, ktorí i prijímajú tento životný štýl, vrátane sexuálnej praxe.

Tí prví sa podľa kresťanskej morálky ničím nepreviňujú, tak ako sa nijako nepreviňuje ktokoľvek, ktorý čelí akémukoľvek pokušeniu tak, že ho vnútorne odmietne a nepodvolí sa mu. Je naprosto logické, že takíto homosexuáli sú v HK na strane kresťanov. Dokonca ani o tej druhej skupine nemožno automaticky prehlásiť, že sú v HK na strane ľavice. Niektorí z nich žijú homosexuálnym spôsobom života, ale nikdy by ich ani nenapadlo, aby z toho robili verejnú politickú kauzu a myšlienku manželstiev osôb rovnakého pohlavia považujú za bláznivú.

Mnohí z nich možno i uznávajú nesprávnosť svojho počínania, a preto ani nechcú od väčšiny spoločnosti, aby ich životný štýl odobrovala, podobne ako mnohí iní hriešnici v iných veciach si uvedomujú svoju hriešnosť a hoci ju nechcú zanechať, nemienia ju ospravedlňovať v tom zmysle, že by ju prehlasovali za ne-hriešnosť. A už vôbec si nebudú želať, aby bol prenasledovaný niekto pre vyslovenie nesúhlasu s ich životným štýlom. To dokazuje účasť niektorých homosexuálov na protestoch proti odsúdeniu Akeho Greena.

A dokonca by som sa vôbec nedivil, keby bola väčšina homosexuálov v HK na strane kresťanov. Ktovie? Logika veci hovorí, že sa to ťažko dozvieme, lebo tí, čo sú na strane kresťanov, nie sú a nemôžu byť na verejnosti identifikovaní.

Z vyššie uvedených dôvodov patria k najabsurdnejším argumentom liberálov voči kresťanom otázky typu: Prečo ste proti homosexuálom, keď niektorí z nich sú aj medzi kresťanmi? Alebo: Ako by ste hovorili, keby, povedzme, váš syn alebo dcéra bol homosexuálom?

Odpoveď na prvú otázku je: Práve to je dôkaz absurdnosti tvrdenia, že kresťania nenávidia homosexuálov. Odpoveď na druhú otázku je: Hovoril by som to isté. Keby môj potomok bol homosexuál, to ešte neznamená že mám uveriť v potrebu manželstiev takýchto ľudí. A vlastne i ten potomok v to nemusí automaticky veriť.

Podvod najvyšší

Prototyp mytologického kresťana nenávidiaceho homosexuálov nájdete v hollywoodskom filmovom produkte Philadelphia. V reálnom živote som nikdy takého kresťana nestretol. Na čom je vlastne založená mytológia o nenávisti kresťanov voči homosexuálom? Na neuveriteľne hlúpom a nelogickom argumente, že ak nesúhlasím s tým, čo niekto robí, vyslovujem nesúhlas s jeho činnosťou, označujem ju za hriešnu, zlú, no tak určite toho človeka nenávidím.

Táto kolosálna hlúposť, urážajúca každého s čo len troškou citu pre logiku, je základom celej „hate mythology“. Je vskutku kolosálnym podvodom. Ak odhováram priateľa od nesprávneho konania, nenávidím ho? Ak rodič nesúhlasí so všetkými prianiami svojich detí a odmieta ich splniť, nenávidí svoje deti? Ak kresťan katolík ide na svätú spoveď a vymenúva svoje vlastné hriechy, nenávidí sám seba? Liberálna mytológia sa však s nelogičnosťou netrápi. Vždy vsádza na čo najväčší hluk, čo najčastejšie sa opakujúci bezduchý refrén. Ľavicovým liberálom (podaktorým) však intelekt nechýba, prečo sa tak teda správajú?

Nejde o odmietnutie pravdy na snáď najhlbšej úrovni vedomia? Úvahám, prečo je vôbec u ľavicových intelektuálov takéto myslenie-nemyslenie vôbec možné, sa venuje Rio Preisner: „Ide o vzdoropoznanie“, „...nadčlovek modernej gnózy vedome volí lož všade a práve tam, kde poznáva pravdu skutočnosti“ [1]. Prvým zlatým pravidlom liberálneho ľavičiara je:

1. Ak ktokoľvek, ale najmä ak je to kresťan, protirečí v HK ľavicovej strane akokoľvek slušným spôsobom, obviňuj ho z nenávisti voči homosexuálom.

Toto pravidlo bolo v uplynulých rokoch použité v slovenských médiách snáď v stovkách prípadov. Hana Fábry, ktorá sa označuje za lesbickú politickú aktivistku, píše2: „(Palko)...už opäť táral do sveta svoje nenávistné pravdy... Neviem, kam až môže Palko a jeho druhovia vo svojom svätom boji proti akejkoľvek inakosti zájsť... Palko zatiaľ povedal len A – homosexualita je problém, treba ho riešiť. ... Ako riešiť tento problém?... Koncentrákmi? Plynovými komorami?“

Pochopili ste tú logiku? Nesúhlasíš s registrovaným partnerstvom? Iste chceš dať homosexuálov do plynu.

Pojem nenávisť patrí v liberálnych článkoch do titulkov. Martin Porubjak píše v článku „O nenávisti, slobode a obrane občana Palka“ o potrebe zákona, ktorý bude i na Slovensku chrániť sexuálne menšiny pred podnecovaním k nenávisti.

Vyjadrenie nesúhlasu s homosexuálnou agendou sa jednoducho považuje za podnecovanie k nenávisti alebo za nenávisť samotnú. Ak by sme však chceli nájsť na Slovensku skutočné prejavy nenávisti voči homosexuálom, hľadali by sme ich (našťastie) veľmi ťažko. Ako minister vnútra si nepamätám nejaké napádania homosexuálov pre ich sexuálnu orientáciu. Ak by k takým prejavom došlo, iste by som sa zasadil za stíhanie páchateľov. (Mimochodom, ako minister vnútra som konfrontovaný s násilím militantných sekularistov, či priamo satanistov, ktorí útočia na veriacich v kostole, s výtržníctvom počas bohoslužieb, so znesväcovaním kostolov po vlámaní, a pod. Snaha postaviť sa proti takémuto násiliu je prijímaná u liberálov s odporom a nevôľou.)

Absencia skutočného napádania a urážok homosexuálov je pochopiteľne pre liberálnu propagandu značný problém. Čo nie je, to si treba vymyslieť. A tak sa vymýšľa.

Najvýznamnejším prípadom vymyslenej „hate mythology“ v celej Európe je kauza švédskeho kňaza Akeho Greena, ktorú podrobne rozoberieme neskôr. V Greenovom prípade šírili médiá vlastné výmysly ako jeho autentické výroky. Keď som protestoval proti jeho odsúdeniu, v SME som našiel svoju karikatúru od Shootyho (syna Milana Šútovca, ktorý kandidoval za KDH do NR SR v roku 1994), na ktorej mi karikaturista vložil do úst výrok: „Budeme vždy stáť na strane práva! Práva ničiť a ponižovať tých prašivých buzerantských hajzlov.“ Shooty vie veľmi dobre, že kresťania v politike tento jazyk nepoužívajú, vie že humor má byť postavený trebárs i na zveličení, ale v základe musí byť zrnko pravdy. Shooty jednoducho pripomenul časy komunistického Roháča, keď trápne akože vtipy bez zrnka pravdy boli bežné.

Na druhý deň po tom, čo sme sa s kolegom Lipšicom postavili na Rade ministrov EÚ proti myšlienke vzájomného uznávania registrovaných partnerstiev, som v rádiu Expres počul slová známeho humoristu: „a minister Palko opäť metal hromy-blesky na homosexuálov“. Nuž, nesúhlasíš s registrovaným partnerstvom, to znamená, že metáš hromy-blesky...

V záplave propagandy takmer uniká základný fakt, ktorý podčiarkuje absurdnosť propagandy, a síce, že tu nemáme časy perzekvovaných homosexuálov, ale časy perzekvovaných kresťanov, odsudzovaných do väzenia. Ak som sa niekedy v živote stretol s urážaním homosexuálov, tak to bolo pri rozprávaní vtipov o homosexuáloch. Pikantný je fakt, že takéto vtipy nikdy nerozprávali kresťania, ale práve liberáli.

Keďže ľavica hlása, že ich odporcovia v HK nenávidia homosexuálov, v rozpracovanej „hate mythology“ nesmie chýbať zdôvodnenie tejto nenávisti. Dôvod je prostý. Nenávidia tých homosexuálov, lebo sa ich boja. Trpia fóbiou. Viete, sú to takí primitívni ľudia, boja sa všetkého, čo je iné, im neznáme. Sú proti inakosti. Súčasťou tejto dlhodobej stratégie je používanie slova homofóbia. Slovo fóbia sa používa oddávna v obore psychiatrie na popísanie stavov úzkosti z niečoho. Slovo homofóbia však už nemá nič spoločného s úctyhodným vedným oborom, ktorým je psychiatria, je to už iba umelý nástroj, vytvorený pre potreby politiky. Čiže to je ďalšia rada skúseného liberála menej skúsenému kolegovi:

2. Ak ti ktokoľvek protirečí v HK, označ ho za homofóba. Nech potom vysvetľuje, že nie je...

V skutočnosti nepoznám nikoho z radov kresťanov, majúcich v HK totožné názory s mojimi, ktorí by cítili akýkoľvek strach z homosexuálov. Slovo homofóbia je trikom, zlým slovom, ktoré sa vrhá do nepriateľského tábora, nie je to slovo do diskusie, je to zbraň v emotívnej verbálnej vojne. Zaujímavé, že ak niekto vyslovuje či už predstierané alebo skutočné pocity strachu, tak sú to niektorí liberáli; Hana Fábry4 píše: „...A začínam sa báť. Po rokoch sa opäť začínam báť.“ Takže christianofóbia.

Get out of my bedroom! alebo Kto je agresor?

Keďže pre úspech ľavice v HK je dôležité, aby homosexuáli mali image obete, liberáli sa neustále snažia vzbudiť dojem, že v kauze sú agresorom konzervatívni ľudia, ktorí neustále zasahujú homosexuálom do ich života, chcú riadiť ich život, nedajú im pokoj, neustále štvú proti homosexuálom a podobne. Preto ďalším pravidlom liberálov v HK je:

3. Treba kričať čo najhlasnejšie: Nechajte homosexuálov v pokoji žiť!

Symbolom pre túto taktiku môže byť plagát lesbickej aktivistky z demonštrácie v San Franciscu minulý rok, potom čo rozhodol starosta Gavin, že jeho radnica bude sobášiť páry rovnakého pohlavia. V rovnakej dobe sa v kongrese prejednával doplnok ústavy, ktorý by stanovil, že manželstvom je len zväzok muža a ženy. Zástancom doplnku je aj prezident George Bush. Na plagáte bol nápis: „Get out of my bedroom, Mr. President!“, čiže čosi ako: „Vypadnite z mojej spálne, pán prezident!“

Toto heslo je úplne falošné. V skutočnosti je západná civilizácia k homosexuálom prinajmenšom polstoročia úplne tolerantná. Trestnosť homosexuálneho styku bola dávno vynechaná z trestných kódexov, a to je dobre. Tí, ktorí chcú žiť homosexuálnym spôsobom, tak pokojne i robia. Nikto im v tom nebráni. Liberáli síce hovoria: Toleruj homosexualitu, ale to, čo žiadajú konkrétne, svedčí, že v skutočnosti majú na mysli úplne inú požiadavku, a síce požiadavku – zvelebuj homosexualitu!

Vysvetlime si to na príklade požiadavky uzákoniť registrované partnerstvá, resp. manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Ak nechceme toto uzákoniť, znamená to vari, že sa dvom homosexuálom miešame do života? To je absurdum. Veď môžu spolu žiť, a nik im v tom nebráni. V skutočnosti je to presne naopak. Liberáli, ktorí presadzujú homosexuálne zväzky, sa miešajú dosť radikálne do nášho života, konkrétne do nášho myslenia, nášho hodnotového systému a žiadajú nás kategoricky, dokonca pod hrozbou sankcií, aby sme svoj hodnotový systém zmenili a aby sme vyjadrili súhlas s homosexuálnym spôsobom života.

Čo je vlastne manželstvo dvoch osôb? Je to ich súkromná vec? Nie je. Viac-menej súkromnou vecou je, koho si vezmete, aj to nie celkom. Nemôžte si zobrať dieťa, nemôžte si zobrať najbližšieho príbuzného. Manželstvo dvoch ľudí nie je možné bez kňaza cirkvi alebo zástupcu spoločnosti, starostu obce, ktorí uzavretie zväzku spečaťujú. Je to akt medzi dvoma, ale tí dvaja nie sú jedinými aktérmi. Akt sa dáva na známosť celej spoločnosti, zapisuje sa do matrík, asistujú tomu svedkovia, ktorí to v spoločnosti dosvedčujú. Spoločnosť, ktorej sa tento akt oznámi, ho berie na vedomie, vyjadruje nad ním svoju radosť, zúčastňuje sa na ňom zasielaním blahoprianí, ľudia si o ňom prečítajú v spoločenských rubrikách, na novomanželov sa začnú vzťahovať rôzne ochranné zákony spoločnosti, trebárs ich podporí mladomanželskou pôžičkou alebo daňovými úľavami. Spoločnosť ten akt schvaľuje a zvelebuje ho. Prečo je to tak? Spoločnosť na to má svoje dôvody.

Vzťah muža a ženy je zárukou reprodukcie spoločnosti, preto spoločnosť tisícročia uznáva inštitúciu ich manželstva, kresťania dokonca veria, že spoločnosť tak koná pod vplyvom Božej inšpirácie.

Spoločnosť zvelebuje manželstvo muža a ženy so všetkými jeho aspektami, spoločnosť nevidí dôvod na zvelebenie a schvaľovanie vzťahu medzi mužom a mužom. Želanie dvoch osôb rovnakého pohlavia, aby sme vyjadrili schválenie ich vzťahu, ešte nie je dôvodom vyhovieť im. Obhajcovia homo-manželstiev si nie vždy uvedomujú, že ich „áno“ pre túto konštrukciu neznamená blahosklonné „žite si v pokoji“, ale že to znamená ich osobné schválenie homosexuálneho spôsobu života so všetkým, čo k tomu patrí.

Historik HK na Slovensku by zistil veľmi ľahko, že útočiacim agresorom nie sú konzervatívni kresťania, ale že iniciátorom diania sú liberáli, a že konzervatívci vždy iba reagujú. HK na Slovensku začala liberálnymi článkami v liberálnych médiách, najmä v denníku SME. Prvá protireakcia prišla v lete 2000, keď predseda KDH na tlačovej besede oznámil, že pokiaľ bude ministrom spravodlivosti, na Slovensku nebudú registrované partnerstvá. Bolo to iba vyjadrenie nesúhlasu s návrhmi, objavujúcimi sa v tlači.

Ďalším aktívnym krokom ľavice boli konkrétne návrhy zákonov. Časť poslancov SDĽ, bývalej KSS, v čele s poslancom Ištvánom predložila v NR SR návrh zákona o registrovanom partnerstve. Slovenskí konzervatívci opäť iba vyjadrili nesúhlas tým, že v hlasovaní návrh nepodporili.

Ďalšími aktívnymi krokmi liberálov bola tzv. antidiskriminačná legislatíva. Pojem antidiskriminácie má v HK hlboký význam. Bojom za nediskriminovanie homosexuálov sa vytvára dojem, že doteraz diskriminovaní boli, čím sa potvrdzuje ich imidž obeti. Z európskeho hľadiska bolo prielomom schválenie článku 13 Zmluvy o Európskych spoločenstvách, tzv. amsterdamského znenia, kde sa hovorí: „Rada... môže... prijať opatrenie na boj proti diskriminácii založenej na... sexuálnej orientácii.“ Rada EÚ príslušnú smernicu i vydala.

Inšpirovaná ľavica na Slovensku prišla s ďalšími aktívnymi krokmi. Pri prerokúvaní novely Ústavy SR predniesol podpredseda SDĽ Ľubomír Andrássy návrh, ktorým sa v Článku 12, zaručujúcom základné práva a slobody všetkým občanom bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, náboženstva, atď., doplnilo i slovné spojenie „bez rozdielu sexuálnej orientácie“. O návrhu sa nehlasovalo, keďže bol nad rámec navrhovanej novely.

Nasledovali návrhy rôznych verzií antidiskriminačnej legislatívy. Najskôr sa v roku 2001 začali objavovať z dielne Ministerstva práce, vedeného ministrom za SDĽ Magvašim, novely Zákona o štátnej službe a o verejnej službe, kde sa objavovala formulácia o zákaze diskriminácie v práci na základe sexuálnej orientácie. Konzervatívna pravica opäť iba reagovala záporným hlasovaním.

V roku 2004 vláda z iniciatívy podpredsedu vlády Pála Csákyho predložila do parlamentu univerzálny antidiskriminačný zákon, zakazujúci diskrimináciu v zamestnaní na základe sexuálnej orientácie. Parlament zákon schválil. Ako dôvod zákona bola uvádzaná požiadavka splniť smernice EÚ. Zákon nepodporilo iba KDH.

Pri tzv. antidiskriminačnej legislatíve sa treba pristaviť. Keď konzervatívni politici odmietajú hlasovať za zákaz diskriminácie v práci, liberáli ich okamžite obvinia, že teda určite chcú diskriminovať homosexuálov po pracovnej stránke. To je samozrejme nezmysel.

Konzervatívci rešpektujú intimitu iných ľudí i svoju vlastnú a odmietajú sa baviť o sexuálnej orientácii konkrétnych ľudí. Hlásajú heslo „Nepýtaj sa, nehovor!“, čo znamená, že homosexuál má právo na to, aby sa nik nevyzvedal na jeho sexuálnu orientáciu a okolie má právo na to, aby mu dotyčný túto orientáciu vehementne nezvestoval. Napokon, v hlasovaniach o antidiskriminačnej legislatíve sa napr. KDH snažilo (bezvýsledne) pozmeniť formulácie o zákaze diskriminácie na formuláciu „pri prijímaní do zamestnania sa nesmie skúmať sexuálna orientácia“.

Odmietnutie antidiskriminačnej legislatívy je správne preto, lebo celá táto téma je jednoducho podvodom. Komunistická strana rada organizovala mítingy za svetový mier. Ak sa ich niekto nechcel zúčastniť, znamená to, že bol za rozpútanie svetovej vojny? Samozrejme, že nie. Jednoducho sa odmietol zúčastňovať na podvodnej propagande. Podobne zmyslom antidiskriminačnej legislatívy je vytváranie dojmu perzekúcie homosexuálov a budovanie odrazového mostíka k ďalším požiadavkam.

Nevídaným javom je fakt, že počas niekoľkoročnej diskusie o diskriminácii homosexuálov sa slovenská verejnosť nedozvedela žiadne údaje o diskriminácii nejakých konkrétnych osôb. Táto diskusia je analogická andersenovskému komentovaniu cisárových nových šiat. Takúto diskusiu-nediskusiu je schopná vyprodukovať iba vnútorne neslobodná spoločnosť.

Druhým dôvodom na odmietnutie antidiskriminačnej legislatívy je nejednoznačnosť jej výkladu a možnosť jej zneužívania, povedzme na narúšanie vnútornej intimity detí na školách. Čo si niekto v dobrej viere vysvetľuje tak, že učiteľa sa nemožno pýtať na jeho sexuálnu orientáciu, to si militantný homosexuál môže vysvetľovať tak, že pokojne môže svoju sexuálnu orientáciu verejne demonštrovať.

Summa summarum, antidiskriminačná legislatíva je ďalším príkladom aktívneho kroku ľavice, európskej i slovenskej, na ktorý konzervatívci iba reagujú.

Diskusie o HK sa na Slovensku rozpútali v roku 2004 v lete. V prípade odsúdenia pastora Greena konzervatívci opäť iba reagovali protestom. V druhom prípade šlo o schvaľovanie tzv. Haagskeho programu EÚ v oblasti vnútra a spravodlivosti. Tu aktívnym krokom európskych liberálov bolo prepašovanie do programu zmienky o vzájomnom uznávaní registrovaných partnerstiev. Slovenskí ministri vnútra a spravodlivosti túto zmienku žiadali vypustiť, čo sa aj stalo. Z konzervatívnej strany teda opäť šlo iba o reakciu.

Spôsob, akým o HK informujú médiá, však spôsobuje zmätok. Televízny divák nemá šancu rozpoznať, že tému mediálne nerozohral konzervatívny politik. Občas i ja počujem od menej informovaných kresťanov: Dajte už tým homosexuálom pokoj.

Takže ako to je? Get out of my bedroom? Nebolo by lepšie, keby konzervatívci volali: Do not drag us to your bedrooms! Neťahajte nás do vašich spální!? Pozor, nebolo by to presné. Nezabúdajme, že je určite veľmi veľa homosexuálov, ktorým by ani nenapadlo, aby svojou sexuálnou orientáciou obťažovali svoje okolie. Správna požiadavka, pravdivo vystihujúca realitu, by mala byť požiadavka, adresovaná konzervatívcami liberálom: Do not drag us to the bedrooms of homosexuals! Neťahajte nás do spální homosexuálov!

Problém verejnej homosexuálnej sebaidentifikácie

Liberálne médiá (čo sú skoro všetky) v snahe vykresliť homosexuálov ako obeť nenávistného okolia občas kladú známym osobnostiam verejného života otázky typu: Boli by ste ochotný rokovať s homosexuálom, podať si s ním ruku? Boli by ste ochotný s ním diskutovať? A podobne. Sám som takúto otázku dostal pred niekoľkými rokmi a pravdivo som odpovedal, že samozrejme áno.

Vždy som predpokladal, že homosexuálna orientácia bez ohľadu, či sa jedná o človeka, ktorý sa snaží túto svoju orientáciu potlačiť alebo či žije homosexuálnym životným štýlom, je pre človeka veľkým životným problémom, ktorý naňho môže mučivo doliehať. Takýto človek má právo na to, aby sa s ním zaobchádzalo citlivo, aby sa neustále rešpektovala jeho dôstojnosť.

Tak to napokon kresťanovi katolíkovi ukladá i katechizmus Katolíckej cirkvi, hoci zároveň označuje homosexuálne vzťahy za nezriadené, teda hriešne. Obzvlášť si vážim osamotený zápas tých, ktorí sa svojej orientácii nepoddávajú. Preto je správne človeka, o ktorom vieme, že je homosexuál, nevytláčať z našich osobných vzťahov.

Ak teda homosexuál chce s niekým jednať ako kolega v zamestnaní, ako novinár s politikom, ako predavač so zákazníkom, tak ten druhý by mu nemal dávať najavo dištanc, hoci o ňom vie, že je homosexuál.

Mnohí ľudia však inštinktívne cítia, že existuje istá výnimka. Domnievam sa, že nikto nemusí trpieť, ak sa naňho homosexuál obracia ako homosexuál, teda ak oznamuje svoju homosexualitu. Práve to je chyba, ktorej sa dopúšťajú mnohí tí homosexuáli, ktorí sú v HK na strane liberálov. Združujú sa vo verejných zoskupeniach, dávajú verejné vyhlásenia, poriadajú rôzne gay-parade, atď.

V USA sa snažia niektorí homosexuálni katolíci o uznanie prípustnosti homosexuálneho vzťahu Katolíckou cirkvou. Navštevujú bohoslužby označení farebnou stužkou. Touto verejnou identifikáciou a požiadavkami vyjadrujú nesúhlas s katechizmom Cirkvi. Mnohí kňazi, domnievam sa, že správne, im odopierajú Sviatosť oltárnu.

I výnimka má svoje výnimky. Homosexuál sa pochopiteľne môže obrátiť na niektoré osoby i ako homosexuál, ak potrebuje duchovnú útechu. Ak je kresťan, môže sa obrátiť na kňaza. Môže sa obrátiť na lekára. Môže sa zdôveriť svojim najbližším príbuzným. Vari možno akceptovať i to, ak niekto zverejní svoju homosexualitu, aby predišiel jej zverejneniu inými. Za túto hranicu by sa však už nemalo ísť.

V zásade teda platí, že nie sme povinní strpieť, ak niekto cudzí s nami chce jednať tak, že sa deklaruje ako homosexuál. Ani by sme to trpieť nemali. Ak to trpíme, znamená to, že popierame princíp sexuálnej intimity, ktorý platí vari vo všetkých civilizáciách, princíp, ktorý znamená, že s cudzími ľuďmi len tak nerozprávame o svojich sexuálnych záležitostiach.

Porušenie tohto princípu sa považuje za niečo zraňujúce. Ak by sme akceptovali, že ktokoľvek môže komukoľvek rozprávať o svojej homosexualite, prečo by sa to nemalo vzťahovať i na iné sexuálne správania alebo preferencie? Predstavte si muža, ktorý by pri stretnutí s cudzou ženou začal rozprávať o tom, aké poprsie sa mu na ženách páči. V čom je rozdiel? Princíp je ten istý. Dáva na známosť svoju sexuálnu orientáciu.

Najmä politik by mal mať tieto veci ujasnené. Ako sme už uviedli, politik, či chce, či nechce, je konfrontovaný s HK. I mne bolo jasné, že skôr-neskôr sa mi môže na nejakom verejnom vystúpení pritrafiť, že ktosi sa prihlási a povie: Som homosexuál a čo proti tomu máte? To sa mi aj skutočne prihodilo v roku 2004 na stretnutí Spoločenstva Ladislava Hanusa. Účastník, asi tridsaťročný muž, povedal, že je kresťanom a homosexuálom, a že zastáva názor, že Cirkev by mala schvaľovať i homosexuálny životný štýl, vrátane registrovaných partnerstiev. Priateľsky som mu oznámil, že o probléme homosexuality budem kedykoľvek diskutovať, ale nebudem s ním diskutovať o jeho homosexualite. Na rozdiel od ostatných prítomných nebol s mojím prístupom spokojný.

Politik však musí rátať s tým, že bude pri takomto prístupe označovaný za netolerantného. Neskôr som si prečítal v Slove5 rozhovor s dotyčným človekom, vystupoval v ňom pod pseudonymom, a za môj prístup ma tvrdo kritizoval. Pochopiteľne, ľavicový týždenník, ktorý bol pred šestnástimi rokmi orgánom Komunistickej strany, stál na jeho strane.

Hate crimes

V poslednom desaťročí je významnou súčasťou stratégie liberálov v HK „hate crimes“ legislatíva. „Hate crime“ znamená zločin z nenávisti. Súčasťou hriešnej ľudskej povahy je i páchanie násilia, a to i fyzického, na blížnom. Ľudí pred násilím chránia trestné kódexy. Ľudia sa navzájom fyzicky napádajú, dokonca zabíjajú z rôznych pohnútok. Pohnútkou môže byť hnev, nenávisť, snaha prísť k peniazom, a sú i takí, ktorý zabíjajú pre zábavu. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo by mala byť vražda pre peniaze alebo pre zábavu menej odporným činom ako vražda z nenávisti? Práve to totiž tvrdia liberáli, ktorí sa snažia v trestných kódexoch zakotviť tzv. hate crimes, čiže zločiny z nenávisti, o ktorých tvrdia, že sú závažnejšími ako zločiny z iných pohnútok. V rámci hate crimes legislatívy sa špeciálne snažia zaviesť do trestných kódexov definíciu trestných činov z nenávisti, ktorých obeťami sú homosexuáli.

Je to logický krok v dlhodobej stratégii vykresľovania homosexuálov ako obetí nenávisti, ktorú voči nim prechovávajú konzervatívci. Veľkým spojencom liberálov v tejto snahe sú médiá, ktoré informujú o zločine, ktorý spáchal heterosexuál na homosexuálovi, s rádovo väčšou intenzitou, ako o takom istom zločine, kde je heterosexuál obeťou homosexuála. Príklady uvádza Pat Buchanan6. Viete si predstaviť, čo by rozpútala Markíza a Národná obroda, keby skíni napadli homosexuála za to, že je homosexuál? Chválabohu, takýto prípad na Slovensku nepoznám. Poznám však prípady napadnutia kresťanov satanistami. O tie sa však médiá nezaujímajú.

Ďalším dôležitým posunom v hate crimes legislatíve je, že za trestný čin sa nepovažuje iba skutočné fyzické násilie, ale trestným je i tzv. šírenie nenávisti proti homosexuálom, ich ponižovanie, štvanie proti nim, atď. Teda špeciálnym druhom zločinu z nenávisti je hate speech, nenávistný prejav. V praxi to však znamená, že trestnou sa stáva i citácia z biblie a kázeň kňaza na tému takéhoto citátu. „Quote the Bible, go to jail! Cituj Bibliu a choď do basy!“, správne komentuje situáciu Sean Gabb, bývalý poradca predsedu slovenskej vlády Čarnogurského7.

Prax zavedená liberálmi úplne ignoruje, že jednou z hlavných myšlienok kresťanstva je kritika hriechu, výzva hriešnikovi, aby už nehrešil a odpustenie hriechov, čo nemá nič spoločné s nejakou nenávisťou voči hriešnikovi. Liberáli sa však tvária, že takýto prístup k hriešnikovi je nenávisťou kresťanov.

Podvodom v hate crimes legislatíve je i nepravdivý predpoklad, že trebárs kázeň môže povzbudiť kresťanov k tomu, aby začali fyzicky napádať homosexuálov. Liberáli tvrdia, že platí schéma: „Kritizuješ ma, iste ma teda nenávidíš, iste mi teda chceš fyzicky ublížiť, treba ťa dať zavrieť!“

Snaha liberálov zaviesť hate crimes legislatívu bola v poslednom desaťročí úspešná. Takáto legislatíva bola zavedená v Kanade, niektorých štátoch USA, vo Švédsku a inde. Výsledkom je perzekúcia ľudí. Niekoľko príkladov uvádza kanadská internetová stránka LifeSiteNews.com:

Reverend Dr. Peter Forster, anglikánsky biskup z Chesteru v Anglicku, bol podľa hate crimes legislatívy vyšetrovaný a pokarhaný vrchným policajným komisárom za poznámku, že niektorí ľudia môžu prekonať homosexuálne sklony a preorientovať sa. Belgický kardinál Gustaaf Joos čelí podľa belgickej antidiskriminačnej legislatívy súdnemu procesu za jeho poznámku o podstate homosexuality a o učení Cirkvi.

Madridský kardinál Antonio Maria Rouco Varela čelí hrozbe súdneho sporu za kázeň, ktorú mal v madridskej katedrále na sviatok Svätej rodiny.

Biskupi a klérus v Írsku boli varovaní pred distribúciou vatikánskej publikácie o verejnom uznávaní zväzkov rovnakého pohlavia, že by mohli čeliť podľa írskej legislatívy súdnemu stíhaniu za podnecovanie nenávisti.

Kauza Ake Green

Kauza Akeho Greena je zatiaľ zrejme najväčším výstrelkom hate crimes legislatívy. Švédsky prvostupňový súd odsúdil v júli roku 2004 62-ročného švédskeho kňaza Akeho Greena na mesiac väzenia. Za čo? Za kázeň.

Pre pochopenie súčasného stavu HK je dôležité nielen to, čo Ake Green skutočne povedal a za čo bol odsúdený. Rovnako dôležité je vedieť, čo Ake Green vôbec nepovedal, ale čo médiá tvrdia, že povedal. Pochopiteľne, že verejnosť ešte nie je v Európe a Amerike spracovaná natoľko, aby akceptovala priamo liberálnu politiku „Quote The Bible, Go To Jail“. Preto liberálne médiá v zápase o verejnú mienku používajú metódu brutálnych klamstiev, ktorými zastierajú pravý obsah výrokov súdených obetí. Občan, ktorý je odkázaný na mainstreamové médiá, ako na jediný zdroj informácií, nemá šancu zorientovať sa a pochopiť, akou manipuláciou bol proces s Ake Greenom.

Slovenský občan bol dezinformovaný najmä vďaka televízii Markíza, ktorej dezinformácie prebrali v podstate všetky slovenské médiá, pričom redaktorka Markízy dezinformáciu vypustila vo forme svojej otázky už na tlačovej besede KDH, na ktorej predstavitelia KDH vyjadrili protest proti rozsudku nad Greenom. Ale táto dezinformácia bola už iba ďalším rozvinutím dezinformácií švédskych médií.

Takže čo Ake Green nepovedal? Predovšetkým nevyslovil výrok, ktorý mu médiá pripisovali, že homosexuáli sú rakovinovým nádorom v spoločnosti, nepovedal ani to, že homosexualita je rakovinovým nádorom. Nepovedal ani to, že homosexuáli sú zvrhlíci, ani to, že homosexuáli sú pedofili.

A čo teda povedal? Predovšetkým je potrebné uviesť, že Ake Green opäť iba reagoval na situáciu vo svojej krajine. Napokon, ako sme povedali, konzervatívni kresťania nikdy nie sú v HK agresormi, ale iba reagujú. Kritizoval záplavu pornografie, aj homosexuálnej, ktorej musia čeliť i tí, ktorí si ju neželajú, kritizoval gay parády, na ktorých účastníci verejne simulujú sexuálny styk, kritizoval to, že s homosexuálnym správaním sa bežne stretávame vo filmoch a v televízii.

Neustálym odkazovaním na bibliu dokazoval hriešnosť homosexuálneho správania, a nielen jeho, ale sexuálnych abnormalít ako takých. Práve sexuálne abnormality ako také označil za rakovinový nádor spoločnosti, pričom hneď v ďalšej vete spomenul zoofíliu a zároveň v kázni často spomínal pedofíliu. Predpokladám, že označovanie zoofílie a znásilňovania detí za rakovinový nádor nie je neprimerané. Pastor Green tiež hovoril o pohoršovaní detí. Spomeňme si na slová, ktoré povedal Kristus na adresu tých, ktorí pohoršujú deti. Zároveň však Green robí rozdiel medzi homosexualitou na jednej strane a pedofíliou na strane druhej. Médiá mu pripísali výrok: „Homosexuáli sú aj pedofili“, pritom Green povedal pravý opak: „Nie všetci homosexuáli sú pedofili alebo zvrátení. Otvárajú však dvere do zakázaných oblastí...“

Nepovedal vari pravdu? Vari nenasleduje za rozvojom HK zvýšená tolerancia pedofílie? Ak sme trochu pozornejší, všimneme si, že áno. Známy americký režisér Roman Polanski je v Európe spoločensky akceptovaný, pričom v USA je trestne stíhaný za zneužitie maloletej. Americký film Birth s Nicole Kidmanovou obsahoval pedofilnú scénu s herečkou a desaťročným chlapcom. Keď o filme v roku 2004 informoval slovenský týždenník Live, nekritizoval tvorcov filmu, ale protestujúcich amerických občanov nazval puritánmi. Keď v marci 2005 odznela v „Slovensko hľadá Superstar“ pieseň Michaela Jacksona, porotca Julo Viršík pri pochvale interpreta žartoval: „Aj Michael Jackson by vytiahol svoju ruku z detských nohavíc, aby ti zatlieskal.“ Pedofília? Dôvod na vtipkovanie pred tisíckami mladých ľudí.

Švédske médiá vložili Greenovi do úst výrok „homosexualita je rakovinovým nádorom“, ktorý bol prvým hrubým pokrivením, na Slovensku sa Markíza a po nej ostatné médiá postarali o ďalší posun – „homosexuáli sú rakovinovým nádorom“.

Liberálne médiá sa, či už vedome alebo podvedome, chovajú ako komunistické médiá v časoch, keď súdili kresťanov za vieru. Nestačí iba justícia, musia s ňou spolupracovať i médiá, aby zničili charakter obeti, ktorá musí v očiach verejnosti vyzerať ako vinník. Čo tam po pravde. Absurdnosť rozsudku nad Greenom podčiarkuje médiami zamlčiavaná záverečná pasáž kázne, v ktorej Green hovorí, že každý, i sexuálni hriešnici, môže nájsť Božiu milosť. Boh im ju ponúka. Preto hriešnikov nemožno odsudzovať, povedal, lebo ani Kristus tak nerobil. Kristus im ponúkal svoju milosť. Takže hate crime, však? V januári 2005 vyšší súd Greena oslobodil.

Lži, lži a donekonečna lži

K taktike liberálov v HK patrí i ďalšie pravidlo:

4. Nech konzervatívci povedia v HK čokoľvek, pripisujte im vždy zlé úmysly.

Prvou protireakciou slovenských konzervatívcov v HK bola tlačová beseda J. Čarnogurského v lete 2000, kde vyjadril nesúhlas s ideou registrovaných partnerstiev. Redaktor Markízy položil otázku, čo teda KDH homosexuálom odporúča. Čarnogurský odpovedal, že to nie je predmetom tlačovej besedy. Ak by Čarnogurský bol odpovedal, že KDH im neodporúča nič, určite by Markíza informovala v správach v tom duchu, že KDH nesúhlasí, ale nenavrhuje žiadne riešenie.

Na opakované naliehanie redaktora Čarnogurský odpovedal, že ak nejaký homosexuál chce, môže podstúpiť liečenie, keďže existujú úspešné príklady. Toto Markíza v správach popísala výrokom: Čarnogurský odporúča homosexuálom, aby sa dali liečiť – čo má úplne iný význam, ako to čo mal Čarnogurský na mysli. Toto zmanipulované tvrdenie potom prešlo rôznymi liberálnymi transmutáciami, aby sa napokon objavilo v roku 2004 v podobe blúznivých obvinení proti Anne Záborskej, ktoré vzniesla poslankyňa Európskeho parlamentu de Keysersová: „Anna Záborská navrhuje internovať homosexuálov na psychiatrických klinikách!“

Ak konzervatívci odmietajú podporiť antidiskriminačný zákon, pretože vedia, že sa zneužíva na nepravdivú propagandu, liberáli ich obvinia, že chcú diskriminovať. Ak chcú mať konzervatívci iba istotu, že homosexuálny učiteľ nebude môcť indoktrinovať ich deti, liberáli ich obvinia, že chcú skúmať sexuálnu orientáciu učiteľov, aby mohli homosexuálov vyhadzovať zo škôl (hoci práve konzervatívci hovoria, že sexuálnu orientáciu si treba nechať pre seba).

Ak konzervatívci chránia svoju a cudziu sexuálnu intimitu, liberáli ich obvinia, že sa stránia homosexuálov, hoci ako kresťania by ich mali milovať.

Ohrozenie slobody a liberálna inkvizícia

HK pôsobila pred niekoľkými desaťročiami ako exotický výstrelok. Dnes je prostriedkom, ktorým liberálna ľavica narúša priestor slobody a demokracie. Ako vieme, demokracia a sloboda súvisia, ale nie sú totožné. Nedemokratická vláda môže poskytovať veľký priestor slobody a demokracia môže viesť k nastoleniu tyranie.

Pamätáte sa, ako sme po novembri 1989 žiadali pluralitu médií? Dosiahli sme ju? Niekedy o tom pochybujem. V HK sú všetky mainstreamové médiá na ľavicovoliberálnej strane. Počínajú si demokraticky v tom zmysle, že prezentujú názory väčšiny? Nie. Všetky propagujú agendu HK. A čo si myslia občania? Pravý opak. Podľa prieskumu Štatistického úradu SR cca 80 percent občanov odmieta ideu manželstiev osôb rovnakého pohlavia.

Flagrantným príkladom nerešpektovania princípov demokracie bol postup slovenských médií a liberálnej ľavice potom, čo slovenskí ministri spravodlivosti a vnútra vyjadrili v lete 2004 nesúhlas s myšlienkou vzájomného uznávania registrovaných partnerstiev, ktorá sa objavila v Haagskom programe EÚ. Ministri za KDH boli obviňovaní z toho, že rozhodli nedemokraticky. Opak bol pravdou. Predovšetkým obaja ministri postupovali v súlade s Deklaráciou NR SR o zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrnoetických otázkach. Táto bola prijatá v NR SR začiatkom roku 2002 a hovorí, že otázky ochrany života, rodiny a manželstva sa vôbec nemajú byť rozhodované na úrovni EÚ, ale majú byť v kompetencii členských štátov.

Demokraticky rozhodnúť je rozhodnúť podľa názoru väčšiny. Propaganda médií a ľavice bola absurdná. Tvrdili, že demokratické by bolo, keby ministri bez diskusie na Slovensku boli vyjadrili súhlas s návrhom na odmietnutie tisícročného náhľadu na inštitúciu manželstva, pričom názor ministrov bol v súlade s názorom väčšiny obyvateľov Slovenska.

Príkladom nedemokratického postupu liberálov v HK je i rozhodnutie sanfranciského starostu Gavina v roku 2004, ktorý rozhodol, že sanfranciská radnica bude sobášiť i osoby rovnakého pohlavia. Toto rozhodnutie bolo v rozpore s názorom obyvateľov USA i Kalifornie. Gavinovo rozhodnutie i stovky „sobášov“ napokon zrušil súd.

Avšak rozhodnutia iných liberálnych sudcov v USA sú ďalším príkladom nedemokratického postupu v HK. V roku 2002 rozhodol Najvyšší súd štátu Massachussets, že neexistencia zákona o sobášoch osôb rovnakého pohlavia je porušením ľudských práv a nariadil schválenie takéhoto zákona. Súdy majú rozhodovať o súlade medzi zákonmi, ale v USA už dávno súdy legislatívu tvoria. Ak to robia nevolení sudcovia, čo to má spoločné s demokraciou?

Teraz sa pozrime na narúšanie priestoru slobody. Zavádzanie hate crimes legislatívy znamená ukončenie slobodnej diskusie liberálmi a ich snahu o kriminalizáciu druhej diskutujúcej strany. Vyjadrenie iného názoru v HK ako liberálneho sa stáva trestným činom. To dokazuje kauza Green i iné kauzy. Medializácia kauzy Green ukázala, že na Slovensku sú liberáli a médiá naladení jakobínsky a že zatváranie kresťanov sa im páči.

Ohrozením slobody vedeckého bádania sú postihy za šírenie názoru, že svojej homosexuality sa môže človek zbaviť, ak prejaví k tomu vôľu. Takéto postihy sa začínajú objavovať v Severnej Amerike. Pritom viacerí vedci a organizácie tvrdia, že takéto prerody možné sú.

Taktiež hrozí strata zamestnania alebo pracovného miesta človeku, ktorý prednesie poznámku, ktorej obsah je v rozpore s liberálnou ideológiou v HK. Svedčí o tom prípad zamestnanca súkromnej firmy v USA, ktorý povedal, že homosexualita (v zmysle homosexuálneho správania) je hriechom. Firma tvrdila, že takéto reči sú v rozpore s politikou firmy. Rozhodnutie o prepustení napokon bolo zmenené na preloženie.

V tomto prípade nie je známy kontext, v akom výrok odznel. Presne však poznáme kontext najznámejšieho prípadu tohto druhu, prípad Rocca Buttiglioneho, kandidáta na funkciu komisára pre vnútro a spravodlivosť v Európskej komisii predsedu José Barrosa. Ide o príklad toho, keď kresťan vôbec nemá potrebu vyjadrovať sa k HK, ale je k tomu vyzvaný ľuďmi, ktorých skutočne pokojne možno nazvať sekulárnou liberálnou inkvizíciou. Poslanci Európskeho parlamentu mu na híringu kládli otázky, ako sa pozerá na homosexualitu. (Ako sme už veľakrát uviedli, kresťania v HK vždy iba reagujú na iniciatívu ľavice). Buttiglione odpovedal v súlade s katechizmom Katolíckej cirkvi, že považuje homosexuálne správanie za hriešne. Zároveň uviedol, že tento názor nijako nesúvisí s vykonávaním práce komisára, čo je aj pravda. Ľavica presadila odstránenie Buttiglioneho z kandidátky na komisára. Pravica na čele s Barrosom ukázala zbabelosť.

Otázka, ktorú dostal Buttiglione, je presne analogická otázkam, ktoré dostávali naši rodičia od komunistickej inkvizície: Ako ste vysporiadaný s náboženstvom? Obsahovo je to totožná otázka. Analogická je aj hrozba straty miesta v prípade ideologicky nesprávnej odpovede. Prípad Buttiglione ukázal, že liberálna ľavica považuje katolíkov, ktorí nehodlajú poprieť nič z toho, čo hovorí katechizmus Katolíckej cirkvi, za nehodných zastávať významnejšie funkcie, teda príslušnosť ku Katolíckej cirkvi považujú za prekážku pre vykonávanie povolania. Politika ľavice voči katolíkom je analogická politike komunistov voči katolíkom v bývalom komunistickom bloku. Zásadný rozdiel spočíva v tom, že liberálna ľavica nemá toľko moci ako mali komunisti. Európski katolíci na to ešte neprišli...

Ďalej hrozí strata slobody od ideologickej indoktrinácie vlastných detí. Liberálna ľavica podporuje tzv. sexuálnu výchovu na školách, v rámci ktorej sa majú deti učiť i tzv. tolerancii voči homosexualite. Informácie z Kanady a USA hovoria, že súčasťou výuky je i propagácia registrovaných partnerstiev a adopcií detí pármi rovnakého pohlavia. Tu hrozí strata zamestnania učiteľom, ktorí v súlade so svojím svedomím odmietnu takto vyučovať. Školám, ktoré nezabezpečia účasť všetkých študentov, hrozí súdny spor. To je prípad školy v Boyd County v Kentucky v USA8. Sloboda rodičov rozhodovať o výchove svojich detí sa nerešpektuje. Takáto politika liberálnej ľavice sa bez ostychu hlása i na Slovensku. Napokon, práve preto liberáli odmietajú zmluvu o výhrade vo svedomí. Nechcú pripustiť, aby učiteľ mohol odmietnuť šírenie ich ideológie v HK.

Toto je zároveň príležitosť pre kresťanov, aby ich argumentácia bola argumentáciou za slobodu. To by však museli preukázať podstatne väčšiu citlivosť pre znaky časov.

Vladimír Palko, bývalý ministr vnitra slovenské vlády

Vyšlo v Revue Impulz

3896 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Podpořte nás
Čtěte také

euPortal.cz

Povinné kvóty Bruselu a hrozba sankcí jsou tu znovu. Prosazují je společně Francie a ItálieMůj dům – můj hrad, to je princip, který hájí hnutí SPD. Navrhujeme novelu trestního zákoníku, která má posílit práva slušných lidí, kteří jsou přepadeniNový kurs Františkovy Církve: Animismus a pohanství. Co přinese Amazonská synoda? Dialog s duchy namísto posvátné nauky. V souladu se všemi zvrácenými ideologiemi naší dobyVáclav Havel omilostnil v roce 1990 pedofilního vraha Jaroslava Oplíštila a ten poté odnesl z nemocnice Na Bulovce sedmiměsíční holčičku Barborku, kterou pedofilně zneužil a zavraždil. Nyní je na svoboděPomozte, prosím, bránit Vaše blízké, Vaše domovy a naši vlast

euServer.cz

Krutá nemoc Karel Gotta. Pražská kavárna a ubožáci na FB si mohou opět do mistra kopnoutJako republika jsme Koněva prohráli

ePortal.cz

Glosy: O zahraniční politice a Andrejově beztrestnostiNaděje pro Izrael? Švédská ministryně zahraničí Margot Wallström odstupuje

Eurabia.cz

Evropská imigrační politika slouží venezuelskéIslamizace Británie pokračuje mílovými kroky

FreeGlobe.cz

Němečtí vědci tvrdí, že lidské rasy neexistují. Vede je k tomu věda nebo náboženství politické korektnosti?Černý raper integrovaný v Evropě vyzývá k zotročení a zabíjení bělochů (+ video)

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

eOdborar.cz

Výsledek snahy EU zničit průmysl slaví úspěch. V českých firmách začalo masové propouštěníŠvédští policisté neumí číst a psát. Výsledek inkluze a úpadku vzdělání ....

ParlamentniListy.cz

Greta v OSN: To sralo i mě, řekl příznivec. Maňásek, blázen. Šikanujete ji, vy kritici! zaznělo. Češi se s tím ne*erouDoktor Hnízdil: Zeman je robot, vyrobili ho Rusové a Číňané. Babiš je postižený
Články autora
Doporučujeme
PLATFORMA PRO ZACHOVÁNÍ EVROPSKÝCH HODNOT

Byli jsme i před unií, budeme i po ní. Boj za samostatnost našeho státu bude probíhat i po Lisabonu

dixienet.org

Rádio Dixie

Václav Klaus

Mladá pravice

D.O.S.T.

Pat Buchanan

Ron Paul

Eretz.cz - zpravodajství z Izraele

Československo 2008 tour
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

RSS feed Zasílání upozornění