Pravší odtieň zelenej

Autor: Roger Scruton | Publikováno: 24.9.2007 | Rubrika: Kulturní válka
priroda

Konzervativizmus je o zachovaní vecí cenných vo svojej podstate – ekonomického kapitálu, sociálneho kapitálu a prírodného kapitálu. Používam slovo „kapitál“ úmyselne, lebo oponenti konzervativizmu vravia, že nie je ničím iným ako apologetikou kapitalizmu. To je absolútne správne – pravda ak rozumiete tomu, že kapitál zahŕňa mnohé veci, ktoré do ekonomických pojmov nie sú preložiteľné.

A prečo teda konzervatívcom trvalo tak dlho, kým sa chopili kauzy životného prostredia a agendy, ktorá sa okolo toho vybudovala? A prečo sa ich oponenti tak veľmi snažili zabrániť im v tom?

Po prvé preto, lebo poškodenie životného prostredia je spojené v hlavách mnohých ľudí, a do veľkej miery aj v skutočnosti, s podnikateľskými aktivitami. Nespôsobíte nijaké poškodenie, keď nemáte záujem meniť veci, a obvyklý motív, pre ktorý ľudia veci menia, je zisk. A nepochybne niektorí z veľkých hráčov na rôznych trhoch, ktoré majú vplyv na prostredie, boli extrémne bezohľadní – dokonca aj keď ich zisky obyčajne záviseli od ich schopnosti splniť požiadavky, ktoré máme my ostatní. Druhou príčinou, pre ktorú sa pravica vyhýbala kauze životného prostredia, je to, že ekologické škody sú zväčša vedľajším produktom prosperity. Koniec koncov, keď sú ľudia príliš chudobní, aby menili svet vo vlastný prospech, dajú životnému prostrediu pokoj. A prosperita je produktom kapitalizmu, toho starého nepriateľa ľavice. Byť pravicovým environmentalistom znamená riskovať, že sa zahmlí to, čo raz bolo jasnou konfrontáciou – a kto, v týchto časoch zmätkov, by si to prial?

A je tu ešte aj tretí, a myslím si, že zaujímavejší motív, ktorý má ľavica pre to, aby sa zmocnila kauzy životného prostredia: kult obete. Už od 19. Storočia, menovite od Marxa, bolo tradíciou ľavice hodnotiť každú formu ľudského úspechu cez prizmu jeho obetí. Tá tradícia predpokladá, že kedykoľvek niekto nadobudne zisk, musí niekto iný utrpieť stratu. Táto predstava ľudskej spoločnosti ako druhu hry s nulovým súčtom, v ktorom je každý prospech vyvážený stratou niekoho iného, je drahý určitému druhu ľavicového myslenia. A v podobe Zeme tu máme fantastickú obeť – ktorá je väčšia než akákoľvek ľudská bytosť a ktorá trpí v dôsledku celej tej našej honby za ziskom.

Štvrtou príčinou, pre ktorú si environmentalistické hnutie privlastnila ľavica, je jeho paradigma globálnej kauzy. Čo sa kazí v životnom prostredí, kazí sa všade. Svet je poprepájaný a vzájomne sa adaptujúci systém. Ak je poškodenie na jednom mieste, vynorí sa na druhom. Zdá sa, že neexistujú riešenia environmentálnych problémov, ktoré nezahŕňajú prekračovanie hraníc národných štátov a spájanie ľudí na celom svete. To rezonuje s dávnou túžbou ľavice zrušiť štáty, národy a národné vlády – tie centrá lojality a moci, ktoré zdanlivo ležia v jadre ľudských konfliktov – a nahradiť ich nejakým druhom nadnárodnej, mnohonárodnej, či dokonca globálnej vlády.

George Monbiot, najvýrečnejší environmentalista v Británii, je zároveň známym stúpencom globálnej demokracie. Pokúša sa načrtnúť inštitúcie, ktoré by mohli fungovať na globálnej úrovni, napríklad absorbovať informácie z každého relevantného zdroja z celého sveta a ponúknuť jediné kolektívne riešenie. To pripomína starú agendu komunistickej strany, explicitne formulovanú Marxom. V Marxových očiach sa národný štát stáva nevyhnutným na uspokojenie lokálnych potrieb kapitalistického vykorisťovania, a zmizne hneď, ako sa proletariát, tá trieda obetí, na celom svete zjednotí.

.náboženské motívy a heretici

Environmentálne záležitosti si zdanlivo vyžadujú štátne riešenia. Problémy sa javia natoľko veľké, natoľko zahmlené, natoľko bez miestneho ohraničenia, že jediný spôsob ich riešenia musí spočívať v nejakom geste riadenia zhora, ktorým osvietení intelektuáli navigujú nevedomých ziskuchtivcov. To je uctievaný motív ľavice: nádej, že tí pokrokoví sa dokážu zmocniť štátu a použijú ho, aby diktovali zvyšku ľudstva, samozrejme, na prospech všetkých.

Za takýmito koncepciami sa skrývajú náboženské motívy; rovnako ako komunizmus, aj environmentalistické hnutie kryštalizovalo do podoby viery. Jednou z foriem je slávna hypotéza Gaia Jamesa Lovelocka, ktorá predstavuje Zem súčasne ako objekt starostlivosti i uctievania. Nie, že by bola Gaia v presnom slova zmysle osobou: osoby sú jedovaté, škodlivé. Ale predsa je to, alebo ona, organizmom, ktorého sme všetci časťami – zdroj života a najvyššia forma života. Matka Zem tak vypĺňa miesto, ktoré zostalo uvoľnené po Bohu, i keď vo forme bohyne poranenej našou morálnou nezodpovednosťou.

Náboženské aspekty sa vynárajú aj v niečom, čo možno nazvať odium theologicum environmentalistického hnutia. „Teologická nenávisť“ bola fráza vymyslená v stredoveku na označenie vzájomnej nevraživosti, ktorá bola pokušením teológov v súvislosti s drobučkými nezhodami o veciach, ktoré nebolo možné ani vyriešiť, ani pochopiť prostredníctvom racionálnej argumentácie. Boli sme v Európe svedkami tohto druhu nenávisti, najmä v komunizme, ktorý bol posadnutý bojom s herézou: úchylkárstvom, ľavicovým infantilizmom, sociálnym fašizmom, trockizmom, a tak podobne. Zvlášť dobrý vo vynachádzaní heréz tohto druhu bol Mao Ce-tung. A obvinenie z herézy bolo veľmi zlou správou: často sa za to platilo životom.

Environmentalisti nie sú až takí pomstychtiví. Napriek tomu sme však svedkami stáleho očierňovania ľudí, ktorých odsúdili ako heretikov, odpadlíkov. Dánsky environmentalista Bjorn Lomborg, ktorý sa môže úplne mýliť a možno sa aj mýli, spôsobil škandál v environmentalistickom hnutí tým, že povedal, že mnohé z jeho obľúbených téz, napríklad globálne otepľovanie, sú nepotvrdené. Namiesto toho, aby sa s ním pustili do vedeckého sporu, ako to robievajú vedci, pokúsilo sa ho environmentalistické hnutie v Európe umlčať. Bol odsunutý na okraj vlastnou univerzitou a zakázali mu hovoriť v jej mene a „protilomborgovské“ stránky na Googli značne predbehli stránky, na ktorých sú zdôvodnené jeho názory.

Tento druh honby na odpadlíkov sa objavuje vždy, keď sa presvedčenia uzamknú do formy sociálneho členstva. Vzdať sa takýchto presvedčení znamená vzdať sa vlasti – stať sa vo svete osamelým tulákom. To je aj dôvod, pre ktorý majú náboženstvá omnoho väčší záujem zabíjať heretikov, odpadlíkov, než tých, ktorí úplne odmietajú vieru. Heretik, kacír, je vnútorný nepriateľ, je niekto, kto narúša pohodu a istoty domova.

.hnutie a spasenie

Environmentalizmus má celkom určite charakter hnutia, niečoho, k čomu sa dá pripojiť a čo ponúka členstvo. A má aj militantné krídlo. Agresívne organizácie ako Greenpeace, hoci sú skorumpované a netransparentné, oslovujú mladých ľudí vďaka svojmu imidžu čistoty. Ich publicita vraví: „Pridaj sa k nám a my ti ponúkneme spasenie od environmentálneho hriechu.“ Spasenie, ktoré ponúkajú, pripomína iniciačné sľuby známe z histórie – od rytierskych rádov až k dnešným džihádistom.

Ľavicové hnutia priťahujú, lebo ponúkajú tri veci, ktoré ľudia potrebujú. Sľubujú spravodlivú kauzu v podobe obete, ktorú treba zachrániť. V 19. storočí sme zachraňovali proletariát a v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sme zachraňovali mládež. Zachraňovali sme ženy a zachraňovali sme zvieratá. A teraz zachraňujeme samu Zem – a to je vec natoľko ušľachtilá, že ospravedlňuje všetko, čo sa v jej mene robí.

Tieto hnutia zabezpečia aj nepriateľa, a nepriatelia sú užitoční na definovanie nášho miesta vo svete. Deliť sa o priateľov je ťažké, ale deliť sa o nepriateľov je veľmi ľahké, keďže nenávisť je omnoho menej náročná ako láska a nevyžaduje spoločné úsudky – iba spoločný cieľ.

Takéto hnutia poskytujú dynamickú skúsenosť príslušnosti, pocitu patriť niekam, v ktorej ste zapojení do nejakej činnosti, a to kolektívnej činnosti. Ponúkajú hojivú masť na osamelosť a odcudzenie. Na druhej strane sú príkladom toho, čo Engels nasledujúc Hegela označoval ako „práca negatívneho“. Kauza je príliš nejasná či príliš veľká, či príliš mimo dosahu ľudskej podstaty, než aby sa sformovala do konkrétneho cieľa. Jedinou istou vecou je nepriateľ, ktorého môžete zničiť, a nie cieľ, ktorý môžete dosiahnuť.

To aj vysvetľuje, prečo existuje tendencia ospravedlňovať či prehliadať zločiny spáchané v mene ľavicových káuz, zatiaľ čo previnenia pravice, akokoľvek sú identifikované, sú neodpustiteľné. Porovnajme si životné dráhy Györgya Lukácsa a Martina Heideggera. Lukács bol veľmi bystrý literárny kritik, ktorý sa zúčastnil na komunistickej revolúcii v Maďarsku po 1. svetovej vojne a pridal sa k vláde Bélu Kuna. Ako politický komisár bol zodpovedný za čistky, popravy a kultúrny útlak. Keď bolo Kunovo hnutie porazené, utiekol do Viedne a vrátil sa po 2. svetovej vojne, aby pomáhal revolučnej komunistickej vláde očistiť Maďarsko od odbojných intelektuálov. Jeho kariéra je dlhým príbehom zločinu a zrady, a predsa bol sústavne uctievaný ako popredný ľavicový mysliteľ: človek, ktorý nám ukázal, ako aplikovať marxizmus v literárnej kritike a ako chápať literatúru ako pravú revolučnú silu.

Aj Heidegger sa zapojil do totalitného hnutia, hoci nikdy nie na úrovni vlády. Vstúpil do nacistickej strany a nacisti ho vymenovali za rektora jeho univerzity. Po vojne ho za to pranierovali a už nikdy skutočne nerehabilitovali. Ak zoberieme do úvahy ľavicový mýtus, že fašizmus je „pravicový“, vysvetlenie je jednoduché: Heidegger patril k nesprávnej skupine zločincov.

A keď sa niečím zdiskredituje radikálna ľavica, zriedka potom príde prejav kajania sa. Skôr vidíme „bočnú migráciu“ do iného hnutia s podobnou emocionálnou štruktúrou. Preto počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď už nebolo možné nevidieť realitu komunizmu, začali ľudia migrovať od červených k zeleným.

.o politickom prístupe

Problém je, že ak sa takej dôležitej veci, akou je životné prostredie, zmocní ľavicové hnutie, zničí to možnosť nájsť správny politický prístup. Plodné spory ustúpia vnútenej ortodoxii a uskutočniteľné riešenia neuskutočniteľným utópiám. Politické prístupy sa vyznačujú tým, že neponúkajú jediné riešenie. Politické riešenie sa dosahuje tým, že sa zohľadnia všetky súťažiace záujmy a hľadá sa medzi nimi zmier. Jeho charakteristickým výsledkom je kompromis, nie absolútny diktát. To je dôvod, prečo politické prístupy neoznačujú nepriateľov. Na rozdiel od revolučných hnutí sa nerodia z kvázivojenských pojmov. Snažia sa vyvolať diskusiu na základe sociálnej jednoty a sociálnej harmónie, ktorú poskytuje zdieľané občianstvo v jednom národnom štáte. Hľadať politické riešenie znamená hľadať modus vivendi medzi konkurujúcimi si záujmami. Politický proces neponúka členstvo v nijakom dynamickom zmysle slova. Na rozdiel od hnutí, ktoré hovoria: „Pridaj sa k nám a budeš spasený,“ politické prístupy hovoria: „Vychádzame z toho, že sme všetci spolu občanmi. Sadnime si a vypracujme riešenie, ktoré bude prijateľné pre všetkých.“

Preto je jedným z problémov, súvisiacich s tým, že sa environmentálnej kauzy zmocní ľavica, že sa radikalizuje a sformuje ako hnutie. To má tendenciu stať sa militantným voči hľadaniu možností skutočných politických riešení. A keď vstúpia do politickej arény radikálne hnutia, majú tiež tendenciu pohybovať sa smerom k štátnemu dirigizmu. Je tu kolektívny cieľ, ktorým je náprava všetkých poškodení životného prostredia a návrat Zeme do jej rovnováhy. Kolektívne ciele si vyžadujú kolektivistické politiky, a keď sa plán dostane do rúk byrokratov, rýchlo prestane byť prispôsobivý.

.plody dirigizmu

Ako Mises a Hayek zdôraznili asi pred 80 rokmi, plány v rukách štátu sa neprispôsobujú zmenám v ich informačnom základe. Videli sme to pri komunistických päťročných plánoch, ktoré sa nikdy neplnili, ale aj pri plánovaných ekonomikách západnej Európy, z ktorých mnohé majú teraz blízko ku kolapsu. Hoci väčšina komunistických ekonomík už zmizla, vieme, že komunizmus bol príčinou omnoho väčších ekologických katastrof, než sme boli svedkami v kapitalizme. A nie je to ani prekvapujúce. Keď sa štát zmocní vlády nad všetkým, nie je viac možné účinne namietať proti jeho plánom alebo ich upravovať. Gargantuovské projekty, ako zmena toku riek v Sovietskom zväze, boli nanútené ľuďom, ktorí nemali možnosť protestovať. A táto slabosť štátno-dirigistického prístupu komunizmu je replikovaná v niektorých kapitalistických ekonomikách – najmä v Spojených štátoch s ich bezohľadným a často korupčným využívaním práva vlády USA vziať si súkromnú pôdu na verejné účely.

Túžba zmocniť sa vlády týmto štátno-dirigistickým spôsobom je presne to, čo nepotrebujeme, lebo si to vyžaduje koncentráciu moci do jediného centra, ktoré sa potom stane najväčšou hrozbou pre životné prostredie. Nijaké hospodárstvo založené na súkromnom podnikaní by sa, napríklad, nikdy nepustilo do priehrad na Níle, ktoré nielenže zničili obrovské archeologické poklady a ekológiu dolného Nílu, ale nijako neprispeli ani k produkcii energie, ktorú sľúbili Egypťanom.

Skutočnou príčinou environmentálnych problémov, ktorým čelíme, nie sú ani tak veľké súkromné podniky či snaha o zisk, či dokonca kapitalizmus ako taký. Je to zvyk nás všetkých externalizovať naše náklady. Zvážme napríklad leteckú dopravu. Ak vám niekto ponúkne lacné lety, dáte im prednosť pred drahšími letmi, ktoré ponúka spoločnosť odovzdávajúca časť svojho zisku na nápravu environmentálnych škôd spôsobených lietadlami. To je ľudská prirodzenosť: pokúšame sa ignorovať škody spôsobené našimi nepotrebnými cestami vzduchom, ak niekto iný znáša ich náklady.

Podobne skutočnosť, že sa toľko ľudí presťahovalo na predmestia, núti milióny ľudí ísť do práce každý deň autom namiesto toho, aby išli pešo. Vyžaduje si to obrovské plochy krajiny pokryté budovami a cestami, čo ničí prirodzené ekosystémy. Ale pokračuje to, lebo je to niečo, čo si ľudia prajú, a náklady možno ľahko externalizovať na iné generácie, alebo na ľudí v iných častiach sveta.

A sú tu aj obaly, ktoré sa v prírode nerozložia. Tí, ktorí žijú v mestách, ich účinky nevidia, lebo ich smetiari pozbierajú a odnesú na smetiská mimo miest. Ale mimo miest, kde vietor rozvieva smeti voľne po krajine, to môžete vidieť natvrdo – plastovú fľašu či kus igelitového vrecka – a môžete si zaprorokovať, keďže tieto kusy smetí sú nesmrteľné, že jedného dňa bude celý svet pokrytý vrstvou plastiku a pod ním už nebude život.

Za normálnych okolností, ak sa niekto pokúša prinútiť inú osobu aby niesla náklady jeho vlastných priestupkov, tá iná osoba sa bráni – či už žalobou, alebo hodením smetí naspäť cez plot. Taký konflikt okamžite otvára cestu na politické riešenia. Ak sú dvaja ľudia v spore, a ak boli vychovaní v demokratickej kultúre, uvedomia si, že najlepší spôsob vyriešenia ich konfliktu je udržateľný kompromis, a nie súdna žaloba či prestrelka.

.dobré príklady

Napríklad v Rappahannock County vo Virgínii, kde bývam, nie je odvoz smetí. Ľudia mali zvyk zbavovať sa smetí kdekoľvek, kde našli nejakú dieru, niekedy ich dokonca nechali na poliach. Dobrou vecou na obaloch, ktoré sa v prírode nerozkladajú, je však to, že začnú veľmi rýchlo klať oči. A tak sa usadlíci rozhodli, že s tým niečo spravia. Založili Rappahannock Dump (rappahannocké smetisko) a vyzvali ľudí, aby tam svoj odpad nosili – s predstavou, že si povymieňajú, čo sa dá ešte použiť, recyklujú, čo sa dá a zahrabú zvyšok. Susedia si okamžite uvedomili, že je to riešenie čohosi, čo bolo potenciálne nebezpečným konfliktom.

A sú tu aj sofistikovanejšie príklady hodné pozornosti – napríklad cyklistický režim v Amsterdame. V istom okamihu sa stalo očividným, že autá prekážajú a sú (v Amsterdame) nemožné, a tak sa všetky kanály premenili na dráhy pre bicyklistov. Môžu chodiť aj autami, keď to naozaj potrebujú, ale namiesto toho sa stalo, že všetci Holanďania, od päťročných detí až po osemdesiatročné staré matere, nasadli na bicykle. Sú útočne nebezpeční pre chodcov – je to jediný aspekt holandskej kultúry, ktorý zrejme vykazuje celú škálu agresie – napriek tomu to však vyriešilo problém dopravy v Amsterdame spôsobom, ktorý zároveň ochránil ekológiu mesta.

Iným príkladom sú anglické plánovacie zákony. Boli kompromisným riešením situácie, keď v medzivojnovom období náhle vzrástla populácia a zvyšovala sa ja prosperita, takže si ľudia mohli dovoliť odísť z miest a stavať si domy pozdĺž ciest. Ľuďom to prekážalo z rôznych dobrých i zlých príčin. Aristokrati boli znepokojení, keď videli, že si obyčajní ľudia trúfnu vlastniť kus pôdy – v dovtedy neslýchanom geste vulgárnosti doplnenej sadrovými trpaslíkmi, gýčovitými kvetinovými záhonmi a hroznými čipkovanými záclonkami v oknách. Obyvatelia miest boli tiež zhrození, lebo už nemali prístup do voľnej krajiny. Každá cesta bola jednoducho ďalším rozvinutým pásom domov, a každý z nich zakrýval výhľad na polia za nimi, zatiaľ čo obchod prekvital na okrajoch miest, čo spôsobovalo, že centrá miest upadali ekonomicky aj sociálne. A aj farmári boli nešťastní. Ničila sa poľnohospodárska pôda, polia sa delili poľnohospodársky neudržateľným spôsobom a ceny za nájom vyleteli nahor, keď špekulatívni stavitelia skupovali pozemky popri cestách.

Riešením – dohodli sa na ňom politické strany a ešte je v platnosti – bol Zákon o plánovaní miest a vidieka z roku 1946, ktorý mal podporu väčšiny a bol pokusom o zmierenie súperiacich záujmov. Nový rozvoj miest sa musel obmedziť na územie mesta a okolo miest má byť zelený pás. Na vidieku sa nesmie stavať s výnimkou toho, čo je legitímne potrebné na farmárčenie.

Takéto príklady ukazujú ľudí, ktorí spolupracujú na environmentálnom kompromise, riešia problémy politicky, a nie diktátom, a uvedomujú si pritom nedokonalosť politických riešení a nemožnosť utópií. Je tu však aj hlbší problém, ktorý politika sama osebe nedokáže riešiť.

Politické riešenia totiž predstavujú dohody medzi tými, ktorí žijú, ale naše skutočné problémy sú transgeneračné. V súčasnosti externalizujeme, prenášame naše náklady nie na ľudí, ktorí sa môžu sťažovať, ale na ešte nenarodených, ktorí sa sťažovať nemôžu. Demokratické politiky, ako poukázali už Burke i Chesterton, majú v sebe zabudovaný sklon zbaviť práva rozhodnutia nenarodených a mŕtvych. Tak čo nám môže zabrániť, aby sme externalizovali, prenášali naše náklady na budúce generácie? Vnútri našich rodín sa dokážeme takých vecí vystríhať. Nechcem predsa zvaliť náklady za môj život na môjho syna, i keď už budem mŕtvy v čase, keď by to eventuálne pocítil. A neprajem si ani, aby moji vnuci platili cenu za moje sebectvo.

.trusteeship

A myslím si, že práve tu je vec, v ktorej môžeme my, anglofónni konzervatívci, priniesť náš vklad. V anglickom občianskom práve sa vyvinul, prostredníctvom jeho vetvy známej ako rovnosť, spravodlivosť (equity), koncept, ktorý nemá skutočný ekvivalent v napoleonských či rímskych právnych systémoch: koncept zverenej opatery (trust). Zverená správa či opatera (trusteeship) je formou vlastníctva, v ktorej má legálny vlastník iba povinnosti a všetky práva sú prenesené na, či „držané v prospech“ („held in trust for“) niekoho, napríklad dediča. Pomocou nástroja zverenia (trustu) boli anglické a americké zákony schopné chrániť záujmy neprítomných generácií tým, že prinútili súčasných vlastníkov majetku dať bokom ich vlastné záujmy. Správcovia zvereného dedičstva či inak odkázaného majetku musia rešpektovať priania toho, kto majetok odkázal (spísal testament), a tým, že to robia – spôsobom, že neberú do ohľadu svoje vlastné túžby či akútne potreby – slúžia záujmom budúcich generácií. Táto forma vlastníctva a morálna idea, ktorú obsahuje, by mala byť považovaná za základ konzervatívneho prístupu. Nevyriešime naše problémy so životným prostredím tým, že sa vzdáme súkromného vlastníctva alebo slobodného podnikania, ale môžeme zabezpečiť, aby sa tieto veci riadili duchom zverenej správy (trusteeship). Na Rousseauovu doktrínu spoločenskej zmluvy reagoval Burke tak, že súhlasil s tým, že spoločnosť je naozaj zmluvou, ale je to zmluva medzi živými, ešte nenarodenými i mŕtvymi. Previňujeme sa voči nenarodeným, keď berieme dedičstvo, na ktoré majú právo, a previňujeme sa voči mŕtvym, ak sa považujeme za jediných vlastníkov vecí, ktoré nám zanechali. Tým, že ignorujeme či pohŕdame vôľou mŕtvych, klameme ešte nenarodených: taká bola pre Burkeho lekcia z Francúzskej revolúcie, a je to aj lekcia, ktorá sa opakuje v dnešných časoch v revolučných hnutiach 20. storočia. V Politickej filozofii som napísal: „Keď Burke pripomenul naše pocity k zosnulým, umiestnil do stredu politického poriadku univerzálnu emóciu, o ktorej bol presvedčený, že môže chrániť dlhodobé záujmy spoločnosti. Ale tento motív nesiaha ďalej než po naše lokálne či skupinové zväzky. Pomocou inštitúcií členstva a ,malých čiat‘ (little platoons), ktoré formujú naše záväzky a lojality, môžeme rozšíriť našu sociálnu starosť aj za hranice našej bezprostrednej rodiny. Napriek tomu však pocit spoločného dedičstva nepokrýva celé ľudstvo, a úcta k zosnulým – čo je úcta k našim zosnulým, k tým, ktorí priniesli obete v náš prospech – sa postupne stráca na sociálnom horizonte, kde ,my‘ prechádza do ,oni‘.“ A pokračoval som preto tým, že som konštatoval, že ešte stále máme problém: „Moderné spoločnosti sú spoločnosťami cudzích. A jeden zo základných konzervatívnych projektov našich čias spočíval v objavení druhu náklonnosti, ktorá spája takéto spoločnosti naprieč generáciami bez toho, aby to prinieslo riziko drobenia pozdĺž rodinných, kmeňových či mafiánskych deliacich čiar.“

.začať doma

Ochrana prostredia, rovnako ako charita, sa začína doma. Zmluvy ako Kjótsky protokol nebudú mať nijaký účinok, ak sme sa už predtým nerozhodli držať v poriadku náš vlastný dom. Navyše zmluvy uzavreté s diktatúrami majú úplne iný význam ako zmluvy s demokraciami. Neexistuje spôsob, akým by si čínske úrady vynútili dodržiavanie zmluvy o životnom prostredí od seba samých, a ak odobria vynútenie jej plnenia u iných, bude to preto, lebo v tom vidia konkurenčnú výhodu pre seba. Zmluva o ochrane životného prostredia so Švédmi je celkom inou záležitosťou. Budú sa snažiť nás prekonať, aby ukázali, akí sú čistí.

Pod Maovým vedením odhodila Čína celý svoj sociálny kapitál – jej kultúra, jej filozofia, všetko je nové – pretože to tak povedal Veľký brat. Čína už prešla od „kultúrnej revolúcie“ dlhú cestu, ale akú máme záruku v štáte bez opozície a s len útržkovitou karikatúrou právneho systému, že nenaloží so svojím ekologickým kapitálom rovnako ako s tým sociálnym? Čína má tú najúžasnejšiu zbierku hôr, riek a lesov, ale vidno iba minimálnu či žiadnu snahu ich chrániť. Šialené projekty priehrad, odlesňovanie a bezohľadná stavba elektrární na uhlie pracujú na ničení čínskeho životného prostredia, zatiaľ čo štátom riadené poľnohospodárstvo poháňa rýchlo sa rozširujúcu premenu pôdy na púšť na severe krajiny. A ani mestá nie sú chránené. Starý Šanghaj bol určený ako „pamiatková zóna“, ktorú je zakázané zničiť, ale ulicu za ulicou búrajú, aby sa uvoľnilo miesto na akýkoľvek gigantický projekt, ktorý upútal chúťky politbyra. Zoči-voči rozhodnutiam prijatým tam hore je obyčajný Číňan bezmocný a neexistuje nič, čo by ho ochránilo pred trestom, ak by sa rozhodol protestovať. Neprekvapuje preto, že z Číny zmizol prístup zodpovednosti za majetok (trusteeship). Ak sa jedného dňa vráti, nebude to vďaka medzinárodnej zmluve, ale preto, lebo Číňania získali znovu svoju slobodu a vďaka úcte k zosnulým a k ešte nenarodeným, ktorá je vedľajším produktom slobody. Aké je teda konzervatívne riešenie, ak také vôbec existuje? Oživenie zodpovednosti za majetok (trusteeship) je jedinou nádejou pre budúcnosť, a je to postoj, ktorý je ľudským bytostiam prirodzený. Nevstupujú do sveta na základe vlastného rozhodnutia a víta ich spravidla láska rodičov a bezpečie domova. Dôveryhodný správca (truste) je ten, kto si uvedomuje, že jeho domov a všetko, čo to znamená, sú zdedené veci, veci, ktoré treba chrániť a odovzdať ďalej. Tento postoj sa prejavuje na miestnej úrovni a v dobrovoľných združeniach a malých inštitúciách občianskej spoločnosti. Je to najvnútornejšia zložka združovacieho génia, ktorého objavil Tocqueville u Američanov. Je to odkaz politického poriadku, ktorý považuje ľud, a nie vládcov, za zdroj autority a prameň zodpovedného rozhodovania sa.

Environmentalistické hnutia ľavice sa zriedka zamýšľajú nad otázkou ľudskej motivácie. Je im natoľko jasné, že niečo sa musí urobiť, že urobia hneď záver, že sa to musí urobiť silou štátu a vynútiť zákonom. Problém s týmto prístupom je, že mení chyby na trvalé dedičstvá a neposkytuje obyčajným občanom pohnútky, pre ktoré by mali robiť to, čo im prikazujú. Konzervatívci sú vo všeobecnosti úctivejší k ľudskej prirodzenosti a rozpoznajú v prístupe zodpovedného správcu (trusteeship) pocit, ku ktorému máme automatický sklon, ak sa nám na to dostane slobody. Ochrana životného prostredia je niečo, čoho sa musia chopiť občania, a chopíme sa toho hneď, ako uvidíme, že je to naša vec. Problémom nie je nedostatok štátnych iniciatív, ale ich prebytok a všeobecný názor, posilňovaný každou novou zmluvou a každým ľavicovým kúskom pre publicitu, že štátne riadenie, a nie individuálna sloboda, nás prinútia brať naše záväzky a zodpovednosť vážne.

Autor je britský filozof, ktorý v súčasnosti pôsobí v Spojených štátoch. Preložil František Šebej. Publikované v The American Conservative, 16. júl 2007.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 36/2007 dňa 3. septembra 2007.

3203 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Podpořte nás
Čtěte také

euPortal.cz

Existuje mnoho nevysvětleného kolem 11. září a v průběhu osmnácti let od útoku nevysvětlené ještě přibylo. Není jen shodou okolností, že přes 4 tisíce poškozených onemocnělo rakovinou?Kdo si myslel, že se nás problém islámského fanatismu a džihádismu bezprostředně netýká, byl velmi rychle vyveden z omyluJde zcela nepokrytě a nepochybně o cílený útok na naší suverenitu v oblasti justice, a do budoucna bezpochyby půjde o skvělý nástroj na trestání a vydírání neposlušných členských států EUTehdy se Havel dozvěděl, že se stane prezidentem… George Soros hovoří o svých setkáních s Václavem Havlem a Karlem Schwarzenbergem…Skutečný necenzurovaný životopis Tomáše Halíka. No to si tedy počtete. Fakt

euServer.cz

Krutá nemoc Karel Gotta. Pražská kavárna a ubožáci na FB si mohou opět do mistra kopnoutJako republika jsme Koněva prohráli

ePortal.cz

Glosy: O zahraniční politice a Andrejově beztrestnostiNaděje pro Izrael? Švédská ministryně zahraničí Margot Wallström odstupuje

Eurabia.cz

Politicky nekorektní vtipy o islámu, migraci a EU aneb Již brzy zakázané a trestné?Heslo Evropského parlamentu: "Národní suverenita je kořenem nejhroznějšího zla naší doby."

FreeGlobe.cz

Černý raper integrovaný v Evropě vyzývá k zotročení a zabíjení bělochů (+ video)Špiclovali Židi Trumpa a nasadili na něj odposlechy?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

eOdborar.cz

Výsledek snahy EU zničit průmysl slaví úspěch. V českých firmách začalo masové propouštěníŠvédští policisté neumí číst a psát. Výsledek inkluze a úpadku vzdělání ....

ParlamentniListy.cz

Bomba: Babiš navrhuje zrušit poplatek pro ČT. V tomto případě…Třesk v Jablonci. Piráti po Praze 5 přišli o další radnici. Důvod překvapí
Články autora
Doporučujeme
PLATFORMA PRO ZACHOVÁNÍ EVROPSKÝCH HODNOT

Byli jsme i před unií, budeme i po ní. Boj za samostatnost našeho státu bude probíhat i po Lisabonu

dixienet.org

Rádio Dixie

Václav Klaus

Mladá pravice

D.O.S.T.

Pat Buchanan

Ron Paul

Eretz.cz - zpravodajství z Izraele

Československo 2008 tour
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

RSS feed Zasílání upozornění