Vikári Kristovi

Autor: Peter Frišo | Publikováno: 13.4.2009 | Rubrika: Kulturní válka
Ježíš

 

„Táto kniha je v spomienke na minulosť a nádeji na budúcnosť
s úctou venovaná Jeho Svätosti Jánovi Pavlovi II., pápežovi a biskupovi rímskemu.
Jeho cisárskej Výsosti Ottovi Habsburskému, veľkovojvodovi rakúskemu, kráľovi uhorskému a Jeho kráľovskej Výsosti Ľudovítovi Bourbonskému, vojvodovi z Anjou, de iure
Ľudovítovi XX., kráľovi francúzskemu a navarrskému“.
 
        Týmto venovaním začína prvá kniha Charlesa A. Coulombea, dostupná aj u nás, nazvaná Náměstkové Kristovi. Ostáva dúfať, že na tento počin v budúcnosti nadviaže vydávanie ďalších publikácií. Charles A. Coulombe má už dnes za sebou dlhoročnú prácu na poli teológie, literatúry, politického myslenia nielen v knihách, ale aj článkoch, rozhovoroch, či univerzitných prednáškach. Pôsobil v časopisoch National Catholic Register, Succes, Catholic Twin Circle, FATE, The New Oxford Review, je členom najrôznejších monarchistických, katolíckych organizácií, či literárnych gíld.
 
        Tento rytier Rádu sv. Silvestra ( z rozhodnutia Jána Pavla II.) si stanovil za cieľ ukázať pápežov takých akí v skutočnosti boli. Hovorí: „Skutočnosť je taká, že boli pápeži jednoznačne dobrí, jednoznačne zlí, pápeži rozporuplní a pápeži zabudnutí. V tejto knihe dostávajú príležitosť všetci“. Coulombe sa blíži Tolkienovmu historickému poňatia pápežstva – ako vidno liste Christopherovi Tolkienovi a najmä na postave Gandalfa v Pánovi Prsteňov. Coulombe v úvode píše: „Gandalf nepatrí k žiadnemu z národov v Stredozemi a je vo veľmi reálnom zmysle vodcom všetkých slobodných a verných. …jeho moc je rovnako ako pápežova posvätná. Gandalf hovorí: „Pre mňa neplatí zákon žiadnej ríše, ani Gondoru, ani žiadnej inej, ale ide mi o hodnotné veci vo svete… lebo som tiež správca“ Tak mohol hovoriť Bonifác VIII. k francúzskemu kráľovi Filipovi Peknému, alebo Gregor VII. k cisárovi Henrichovi IV., alebo Innocent III. ku kráľovi Jánovi“. To, že mnohí pápeži nespĺňali požadovaný ideál nespochybňuje dôležitosť pápežského úradu. Skôr usvedčuje halasných kritikov z ich omylov. Na rozdiel od nich Coulombe vie o čom hovorí.
 
Prví pápeži
        Príbeh pápežstva a Cirkvi sa neoddeliteľne spája so sv. Petrom, apoštolom, ktorého si Ježiš vyvolil, aby viedol jeho Cirkev (Mt 16, 13-20, Mk 8, 27-30, Lk 9, 18-21). Tieto pasáže z evanjelia považuje Coulombe za chartu pápežstva. Peter získava od Ježiša vedúce postavenie a aj apoštol Pavol cestuje tri roky po konverzii za Petrom pre schválenie od hlavy apoštolov. Sv. Peter, prvý pápež, odchádza do Ríma, ktorý je od vtedy spojený s vedením všeobecnej Cirkvi. Tu prvý pápež nasleduje svojho Pána a zomiera ukrižovaním. Coulombe trefne hodnotí: “Ako prvý pápež sa stal vzorom pre svojich nástupcov. Ako mnohí z nich zhrešil nedbalosťou, zbabelosťou a občas tiež zbrklosťou. Napriek božskej priazni zostal až príliš ľudský. Tento prvý a najlepší z pápežov však toto všetko prekonal, udržal pohromade svoje stádo v celom známom svete a nakoniec pre neho zomrel”.
        Po smrti sv. Petra ale neprišlo k úpadku postavenia pápeža. V Ríme títo svätci zomierali mučeníckou smrťou a ich autorita v Cirkvi bola rešpektovaná. A tak sa v roku 96 Korint neobracia na sv. Jána, ktorý bol geograficky bližšie Korintu, ale na rímskeho biskupa, pápeža Klementa. Coulombe nezabudne uviesť, že sv. Klement zostavil časť Apoštolských ustanovení, ktoré sú vo všetkých podstatných ohľadoch identické s katolicizmom až do dnes. Pri sv. Piovi I. ukazuje na veľkú úctu, ktorú zaviedol k premennému Telu a Krvi Kristovej. Upusteniu na zem náležali tvrdé tresty, odstránené až po 2. vatikánskom koncile. Prví pápeži vedení Duchom Svätým tak v ťažkých časoch posilňovali pevné základy Cirkvi.
 
Stredovekí pápeži
        Postavenie Cirkvi sa však postupne zmenilo. Za cisára Konštantína už bolo kresťanstvo legálne. Za sv. Silvestra sa konal Nicejský koncil, z ktorého pochádza Nícejské krédo a  odsúdenie ariánskej herézy. Coulombe upozorňuje, že väčšina historikov prijíma tvrdenie poloariána Eusébia o arianizme cisára Konštantína, ale podľa Príbehu sv. Silvestra ho pokrstil sám pápež. Následne Cirkev pevne prestála zúriacu ariánsku herézu. Sv. Damasus I. spísal liturgiu, ktorá pretrvala až do roku 1970. Hoci postavenie Cirkvi v Ríme zosilnelo, ríša upadla. Sv. Lev I. už musel v ťažkých časoch jej úpadku zachraňovať Rím pred Attilom.
        Po jej páde sv. Gelasius prvý krát zadefinoval významnú teóriu dvoch mečov. Zatiaľ však vládli neblahé pomery a pribúdali nové herézy. Oproti tomu Anastázius II. mal možnosť prijať do Cirkvi kráľa Chlodovika a teda Franskú ríšu. Preto je aj Francúzsko nazývané „najstaršou dcérou Cirkvi“. Ďalší pápež, sv. Gregor I. Veľký kodifikoval I. omšový kánon, evanjelizoval Európu a vylepšil organizáciu Cirkvi. Barbarské kmene boli obracané na pravú vieru. Sv. Lev III. tak mohol v roku 800 dať inštitucionálne vyjadrenie teórii dvoch mečov a sakralizoval funkciu cisára korunovaním Karola Veľkého.
        V období rokov 891-996 však Boh zoslal na Cirkev skúšku skrze niekoľko nehodných pápežov, toto obdobie aj získalo nelichotivý názov pornokracia. Obzvlášť nehodný bol Ján XII., promiskuitný smilník. No z Božej priazne prebiehal vnútorný proces obrody, napríklad z Cluny. Nositeľom týchto myšlienok bol i evanjelizátor strednej Európy, muž mieru, spájajúci Európu, Silvester II. Podobne Ján XIX. prospešný protivojnovému ťaženiu. Čoskoro sa však rozhoreli boje o investitúru pre snahy svetskej moci zasahovať do sféry, spadajúcej pod kuratelu Cirkvi. Svätý Gregor VII. sa musel postaviť Henrichovi IV. ktorý sa snažil uzurpovať si práva Cirkvi. Tento boj sa v dejinách nikdy neskončil. Gregor VII. realizujúci clunyjské reformy, začal vnútornú očistu Cirkvi – vyhlásil boj proti herézam, symonii, nemravnosti kléru a investitúre laikov. Najlepšie ho charakterizoval jeho výrok: „Miloval som spravodlivosť a nenávidel nespravodlivosť a preto umieram vo vyhnanstve“. Jeho nástupca, bl. Urban II. sa postavil expanzii islamu. Coulombove slová hovoria za všetko: „Bol známy svojou svätosťou. Jeho slovo veľa znamenalo“. Innocent III. zas vstúpil do úradu snahou o zabránenie vojne. Teoreticky upevnil právo pápeža korunovať panovníka. Jeho snaha o mierové pôsobenie bola viditeľná v celej Európe, aj porážka moslimov pri Navas de Tolosa niesla jeho pečať. Za dobytie Konštantínopolu exkomunikoval križiackych pohlavárov. Podporil žobravé rády a zahájil IV. lateránsky koncil, ktorý zadefinoval ako Extra Ecclesiam nulla salus, tak transsubstanciáciu. Pápeži Honorius III. a Gregor IX. dôstojne nasledovali Innocenta, jeho posledným veľkým nasledovníkom sa však stal posledný veľký pápež stredoveku Bonifác VIII. Coulombe mu venuje až 8 strán. Lebo o Bonifácovi sa od dávna neprávom šíri čierna legenda. Kvet z Anagni uzavieral určitú epochu veľkých pápežov. No nasledovali preťažké skúšky: avignonské zajatie, schizma, či pokus koncilu – ktorý vtedy ešte ani neexistoval, lebo ho pápež ešte nezvolal – postaviť sa nad pápeža, snaha sekularizovať moc. A opäť niekoľko slabých pápežov.
 
Do moderných časov
        Kostnickým koncilom vstúpila Cirkev do nových časov. Pápeži museli čeliť konciliarizmu. Túto úlohu počal ešte Martin V., pokračovali v nej Eugen IV. a hlavne Pius II. Opäť však prišli nehodní. Coulombe na základe svojho výskumu zmierňuje kritiku Alexandra VI.: „…česť byť najhorším pápežom náležala skôr Jánovi XII., alebo Benediktovi IX.“. Neskôr sa totiž Alexander VI. správal odlišne od svojho nemravného kardinálskeho života. Podobne Július II. „nezodpovedal predstavám o dobrom pastierovi“. Pápeži však čakalo väčšie nebezpečenstvo – Lutherova heréza. Oproti predstave neschopného a egoistického pápeža Leva X., napríklad ako ju priniesla nedávna Lutherova apológia /Návrat domů, 1997/ hovorí Coulombe: „Sám dodržiaval prísne mravy, hoci u iných zhovievavo trpel poklesky“ a „dával dobrý príklad“. Že Luther nadväzoval na gnostické predstavy /pozri napr. Seibtovu biografiu Karola V./ a desakralizované predstavy vlády Ockhama, či della Mirandolu by malo naznačiť nebezpečenstvo tejto herézy. Luther hlásajúci: „Hrešte a hrešte udatne“ bol Levom X. exkomunikovaný. Ďalšie dejiny pápežstva mala jeho heréza poznačiť. Klement VII. sa musel prizerať ako luteránske vojsko Karola V. drancovalo Rím. Heréze sa hrdo postavil veľký Tridentský koncil, zahájený Pavlom III., ktorý upevnil katolícku vieru ako dôsledok Ecclesia semper reformanda: „Na siedmich zasadaniach, z ktorých posledné skončilo 3. marca 1547 definovali cirkevní otcovia raz navždy katolícke učenie o Písme, sviatostiach, spasení a o iných protestantmi spochybnených otázkach“. Významným pápežom bol i sv. Pius V., ktorý zjednotil Cirkevnú liturgiu (tzv. tridentská) a vymodlil víťazstvo nad Turcami pri Lepante. Víťazstvo oslávil v jednej básni aj G. K. Chesterton. Nasledujúci pápeži stojaci na princípoch, ktoré definoval Trident hájili katolicizmus a so striedavými úspechmi plnili svoju úlohu. S neblahými politickými zmenami sa však bohužiaľ strácal ich vplyv v spoločnosti. Vyvrcholením negatívneho diania bola Francúzska revolúcia. Pius VI. prehlásil: „Najkresťanskejšieho kráľa Ľudovíta XVI. Odsúdilo k smrti bezbožné spiknutie ... Konvent zrušil monarchiu, najlepší zo spôsobov vlády, previedol moc na ľud, ... ktorý máločo hodnotí v zhode s pravdou“.  K starým herézam sa pridali nové nebezpečenstvá, z nich vychádzajúce: osvietenstvo a liberalizmus. Práve liberalizmu obdivuhodne čelili nasledujúci pápeži. Gregor XVI. v encyklike Mirari Vos, odsúdil demokraciu, odluku Cirkvi od štátu, rozvody“. Pápež predpovedal degeneráciu demokracie. Jeho nasledovníka, bl. Pia IX. čakali ťažké časy. Taliansky nacionalizmus ho stál skoro život, jeho štátny tajomník bol zabitý. Prišiel o svoje dŕžavy. Coulombe vystihuje ich nevyhnutnosť: „Aby pápež ako duchovný otec všetkých mohol plniť toto poslanie, musel mať dostatočné územie, ktoré by mu poskytovalo neutralitu“. Teologicky však bl. Pius IX. víťazil. 1854 vyhlásil nepoškvrnené počatie panny Márie, v encyklike Quanta Cura (súčasťou je Syllabus errorum) odsúdil modernistické bludy, zvolal tiež I. vatikánsky koncil, ktorý dogmaticky ukotvil pápežskú neomylnosť.
 
Od Leva XIII. po Jána Pavla II.
        Pri Levovi XIII. Coulombe neopomína jeho veľkosť, ukazuje však na dva politické omyly, následky škodlivých rád liberálneho štátneho tajomníka Rampollu. Príkaz francúzskym monarchistom postaviť sa za republiku a nezakročenie proti predstave Božieho vyvolenia pre Ameriku a modelu americkej „slobody a praktičnosti“ pre svet. Coulombe pozitívne hodnotí Rerum Novarum, počiatok sociálnej náuky Cirkvi. Poznamenáva, že to, čomu sa v Európe hovorilo liberáli sú americkí „konzervatívci“: „Myšlienkový smer, ktorý bol označovaný za konzervatívny v Európe a Latinskej Amerike neexistuje“. Lev XIII. mal dôstojného nástupcu. Bol ním Giuseppe Melchiorre Sarto – sv. Pius X. Viedol neúnavný boj proti modernizmu a ustanovil povinnú prísahu proti nemu pre všetkých kňazov, ako obranou proti spochybňovaniu doslovného významu dogiem ako transsubstanciácia. Svätý pápež zomrel tesne potom, čo vyzval národy aby sa nevrhali do 1.svetovej vojny. V čom pokračoval aj Benedikt XV., ktorý spolu s bl. Karolom I., usiloval o koniec vojny. Zaujímavá je preto informácia, že Charles Coulombe prišiel s víziou karolovskej púte, aj v spolupráci so Slovenským Kruhom Leva XIII., pri ktorej by mal navštíviť aj Slovensko. Nástupca Benedikta XV. Pius XI. bol veľmi plodný pápež, odsúdil totalitné systémy fašizmu, nacizmu a komunizmu, varoval proti antikoncepcii, či interrupciám a napísal neoceniteľné encykliky o manželstve a výchove detí, rozvil myšlienky sociálnej náuky a zakázal medzikonfesijnú činnosť. Coulombe mu vytýka hádam len odsúdenie Action française. Vojnový pápežPius XII. Napísal úctyhodné encykliky. Mystici corporis je vzdaním úcty Eucharistii, Humani generis – odsúdením modernistických bludov a Mediator Dei o liturgii. Pápež odmietol: „obnoviť oltár v primitívnej forme stolu, vylúčiť z liturgických farieb čiernu, krucifix s Kristom bez znakov utrpenia, vyslovil sa proti experimentovaniu s liturgickou hudbou, etc“.  Coulombe trpko konštatuje: „… to, čo Pius odsúdil sa vo väčšine katolíckych kostolov stalo liturgickou praxou.“ Jeho následníka Jána XXIII. si všíma ako pápeža, ktorý zvolal II. vatikánsky koncil. Zamýšľa sa nad jeho liberalizmom a ukazuje na aspekty v ktorých Ján XXIII. nekonal liberálne, predovšetkým na encykliku Vetera et sapientia o zachovaní latinčiny v liturgii. Za Pavla VI. píše Coulombe ďalej „však bola celkom ignorovaná“. Coulombe píše, že za Pavla VI. „nadobudli na koncile vplyvné postavenie teológovia toho druhu pred akými varoval Pius XII. v Humani Generis napr. Karol Rahner..., ktorí do písomnosti koncilu presadili pozorne sformulované nejednoznačnosti, snažili sa presadiť svoje vlastné predstavy“. Kritizuje tiež ďalšie pápežove názory – rovnosť prelátov s pápežom (“Jeden prelát poznamenal, že jediné biblické zdôvodnenie je konanie apoštolov v Getsemanskej záhrade: A všetci utiekli“.), či liturgickú reformu. „Pre biskupa, kňaza i rehoľnú sestru to bol signál, že si môžu robiť, čo sa im zapáči. Nasledovali Gitary! Tanec! Klauni!“ V roku 1968 pápež nešťastne schválil prijímanie na ruku. Pápež nesúhlasiaci vo všeobecnosti, pripustil to tam, kde sa to už dialo. „Tento výrok znamenal, že dva roky sú tradícia. Signál bol jasný: porušujte zákon a porušovanie sa stane zákonom!“ Nastala neposlušnosť voči pápežským nariadeniam. Jedinú pozitívnu zmienku o Pavlovi VI. tak nájdeme pri encyklike Humanae vitae odsudzujúcej antikoncepciu.
        Lepšie obstál Ján Pavol II. „Na jednej strane trval na tradičnom mravnom učení, zároveň odmietol volať k disciplíne biskupov a kardinálov, ktorí otvorene neposlúchali cirkevné učenie“. Oceňuje dokument Dominus Iesus, znejúci „ako vzdialená ozvena Cantate Domino Eugena IV.“  A pozitívne hodnotí slová Jána Pavla II.: „Cirkev nemá sebamenšie oprávnenie udeľovať kňazské svätenie ženám“. Príliš mierny pápež však tých prelátov, ktorým bolo jeho slovo na posmech nepostihoval. Podobný smiech sa dostal pápežovi za príkaz aby sa katolíci nijak nezúčastňovali rozvodových konaní. Coulombe hodnotí: „Nad väčšinou národných vecí nemá Vatikán väčšiu kontrolu ako nad luteránmi, či protestantmi“. Uzaviera: „V niektorých ohľadoch nemá pontifikát Jána Pavla II. žiadneho predchodcu, v iných, či v dobrom, alebo zlom, je typický“. Keďže kniha vyšla v roku 2003 Benedikt XVI. je pre ňu ešte nepopísaným listom. Coulombova kniha i tak patrí do políc každého katolíka.
 

http://www.donquichotte.sk/

3704 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení



Podpořte nás
Čtěte také

euPortal.cz

Vatikán přispěl z výnosu Svatopetrského haléře peníze na film s explicitní homosexuální scénou Ty sadistické loupeže ve Švédsku, jejichž oběti jsou brutálně pokořeny a pomočeny imigranty, jsou důsledkem konzervativního krácení daní před 10 lety, objevuje jejich pokrokový premiérJe Rusko odsouzeno k zániku?Porno je podporováno, protože u bílého muže v důsledku způsobuje neschopnost si založit rodinu. Co může být větším ponížením ženy než porno? A co je proti pornu zmíněný sexismus?Pomozte nám, prosím, bez Vás to nedáme. Byla by škoda, kdybychom po 15 letech existence museli skončit

euServer.cz

Čeho všeho se chvilkaři budou muset ještě dopustit, než na ně padne zákon?Levice opustila pracující třídu a přeběhla k migrantům, k LGBT a posedlostí Gretou, hořekují švédští komunisté

ePortal.cz

Propaganda na výbornou: Jak to funguje u ČTV případě, že by se nepodařilo déle sehnat více peněz, činnost Eportalu bude ukončena

Eurabia.cz

Muslimové a přátele islámu z TOP09 volí v Teplicích na senátora neomarxistu BergmanaStatistika : Švédsko je už z 1/3 nešvédké

FreeGlobe.cz

Italská mafie vyměkla. Bere i homosexuály a syn jednoho z šéfů je...Kolik zatím stála válka proti terorismu peněz i životů?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

eOdborar.cz

Výsledek snahy EU zničit průmysl slaví úspěch. V českých firmách začalo masové propouštěníŠvédští policisté neumí číst a psát. Výsledek inkluze a úpadku vzdělání ....

ParlamentniListy.cz

Alexij dlouhodobě žijící v Česku: Dostává mě, když vzdělaní Češi řeknou, že nesnáší Rusy kvůli roku 1968. Vždyť starší Rusové tento rok berou podobněChtějí z nás mít stádo spotřebitelských ovcí. Žrát, chodit do práce a utrácet, soptil na akci SPD Okamura
Články autora
Doporučujeme
PLATFORMA PRO ZACHOVÁNÍ EVROPSKÝCH HODNOT

Byli jsme i před unií, budeme i po ní. Boj za samostatnost našeho státu bude probíhat i po Lisabonu

dixienet.org

Rádio Dixie

Václav Klaus

Mladá pravice

D.O.S.T.

Pat Buchanan

Ron Paul

Eretz.cz - zpravodajství z Izraele

Československo 2008 tour
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

RSS feed Zasílání upozornění