Ó Európa!

Autor: Michael Novak | Publikováno: 11.8.2006 | Rubrika: Kulturní válka
Evropa

1. Smutné spomienky na nedávne smutné udalosti

Pozerajúc televíziu z Ameriky sa zdá, ako keby Európa znovu stratila svoj smer. Vyzerá to, ako keby šla Európa v dvadsiatom prvom storočí zopakovať pohromy storočia dvadsiateho. Moje časté návštevy Európy tento zakrádajúci sa pocit nezahnali.

Zdá sa, že Európa (a to najmä Francúzsko a Nemecko) má románik s kolektivizmom. Odmieta sa poučiť z lekcií, ktoré jej boli v nedávnej dobe uštedrené. V každom prípade má povážlivý strach zo slobody, obzvlášť v podnikaní.

Čo je ešte horšie, európske elity urobili, čo bolo v ich silách, aby kresťanstvo zvädlo a umrelo. Vyprázdnili Európu od viery v Boha. Úplne vyčistili Európu práve včas pre prudký vzostup novej viery v Európe – islamu. Islam je viera hojná na deti, vitalitu, túžbu a sebavedomie vo veci konečného víťazstva. Čo v sedemnástom storočí nedosiahli moslimovia vo Viedni, a ani moslimovia v šestnástom storočí na Malte alebo Lepante, to začínajú dosahovať v súčasnej Európe. Európa sa neodolateľne posúva k označeniu Eurábia.

Človek to mohol pozorovať vo „Francúzsku v plameňoch“ počas nocí od 26. októbra do 10. novembra 2005. Počas niekoľkých nocí bolo naprieč 300 francúzskymi mestami zapálených viac ako 1500 áut každú noc. (Dokonca i počas „kľudnejších“ nocí v roku 2005 bolo každú noc zničených v priemere 60 áut). Jedna vec, ktorá ma z televíznych ukážok mladých ľudí zaskočila, bola skutočnosť, že neboli chudobní a tiež, že nevyzerali „nahnevane“. Ich oblečenie bolo módne a drahé v štýle „gangsta raperov“ podobných tým zo Spojených štátoch a v tvárach mali výrazy radostného nadšenia.

Neskôr som sa dozvedel, že títo mladí muži dostávajú dávky od štátu prostredníctvom poistenia v nezamestnanosti. Sú platení za to, že nepracujú. No oni nedostávajú od štátu alebo od spoločnosti úctu. Hamid, Hassan a Abdul nie sú na francúzskom pracovnom trhu to isté ako Pierre, Pail a Andre a teraz zisťujú, že ani nikdy nebudú. Majú ubytovanie, potravu, oblečenie, ale inak sa iba ponevierajú po krajine. Vidia v očiach ostatných, že sú považovaní za nekultivované ľudské bytosti bez predstavy, podnikavosti či energie prispieť k sláve Francúzska.

Kroky francúzskej vlády zároveň ukázali svetu, že vláda sa týchto mladých bojí. Keď táto vláda predtým povedala Iračanom, že islam nie je kompatibilný s demokraciou, tak i týmto mladým povedala, že ich existencia je taktiež nekompatibilná s demokraciu. Teda aspoň vo Francúzsku. V tvárach týchto mladých mužov mohol človek vidieť, že vedia o tom, že sa ich vláda Francúzska a občania Francúzska obávajú a že sa im to páči. Zapamätajú si tento pocit.

Vo všetkých týchto smutných udalostiach sme videli, že Európa zabudla na to čo ju urobilo veľkou – veľkou v ušľachtilosti duše a duchovných úspechov, a taktiež veľkou v odvahe a víťazstvách v bitkách. Európa stratila svoj smer.

2. Štyri zdroje minulej veľkosti

Uznávaný americký sociológ Rodney Stark vydal knihu nazvanú The Victory of Reason o príčinách, ktoré viedli k dramatickému vzostupu Európy počas posledných tisíc rokov až k nadradenosti nad ostatnými civilizáciami prostredníctvom rozsahu a hĺbky svojho nadania a schopností. Cituje z nedávnej štúdie čínskych vedcov:

<>„Jednou z vecí, ktorou sme sa mali zaoberať, bola príčina úspechu, v podstate prednosť Západu pred ostatným svetom. Skúmali sme všetko, čo sme mohli z historického, politického, ekonomického a kultúrneho hľadiska. Na začiatku sme si mysleli, že to bolo kvôli tomu, že ste mali silnejšie zbrane ako my. Potom sme si mysleli, že to bolo kvôli tomu, že ste mali najlepší politický systém. Potom sme sa zamerali na váš ekonomický systém. Ale za posledných dvadsať rokov sme zistili, že podstatou vašej kultúry je vaše náboženstvo: kresťanstvo. To je dôvod prečo je Západ taký silný. Morálna základňa kresťanského sociálneho a kultúrneho života bola tým, čo umožnilo vzostup kapitalizmu a následný úspešný prechod na demokratický systém. Nemáme o tom pochýb.“ (str. 232)

Sám Stark súhlasí a ponúka štyri hlavné dôvody. To, čo kresťanská viera dala Európe, podľa neho, nebola len myšlienka jednotnosti čoby jednej civilizácie, ale i tieto štyri ohromné civilizačné dary: (1) viera v rozum, počnúc vierou v pokrok v teológii (definovaním Trojice, prírody a osoby); (2) viera v kreativitu v technológii a v organizačné inovácie, keďže v kláštoroch boli prvé centrá kapitalistickej aktivity a medzinárodnej organizácie; (3) viera v užívaní rozumu a v slobodu v politike a v budovaní štátu; a (4) viera v aplikáciu rozumu v podnikaní, výsledkom ktorého bol vývoj kapitalizmu v rámci zabezpečených oblastí pod ochranou určitej politickej jurisdikcie.

Vďaka týmto čiastkovým vieram – v pôvode všetkého rozumu v Logos; v individuálnych cnostiach prislúchajúcich racionálnym tvorom pre pýtanie sa, úvahu a voľbu; v rámci obrysov civilizačnej jednoty pod univerzálnymi zákonmi prírody a Boha; a v praktickej kreativite vo všetkých sférach – sa Európa v roku 1500 zrazu ocitla osamotená, keďže ostatní ľudia ešte nemali také základné výrobky ako „okuliare, komíny, spoľahlivé hodiny, ťažkú kavalériu“ a „systém notového písma“. Stark podotýka, že to, čo prekvapilo európskych bádateľov prvých storočí v ostatných krajinách, bola absencia technológie, ktorú oni považovali za samozrejmosť. Obyvatelia vzdialených krajín boli technickými vymoženosťami Západu unesení.

Ako Stark podotýka, a súčasná generácia Európanov ako keby bola predurčená zabudnúť, je, že to, čo spravilo Európu veľkou zo všetkého najviac, pochádzalo z ľudského ducha. Presnejšie, zrodilo sa to z predstavy ľudskej veľkosti a možnosti pôvodu v Stvoriteľovi všetkých vecí – predstava rozumu, slobody, pokroku; a taktiež boja slobodnej vôle, odmietania a hriechu. Dokonca i tí, ktorí neveria v Boha, môžu pri úprimnej snahe vidieť, ako židovská/kresťanská viera povzniesla Európu nad ostatné kontinenty a inšpirovala víziu univerzálnej caritas, priateľstva a vzájomnej pomoci, najmä pre tých najviac zraniteľných spomedzi nás, ktorá nás stále prenasleduje. Človek nemusí veriť v Boha, aby videl silu, ktorou viera dokázala pozdvihnúť horizonty ľudských možností. Ak si želáte vidieť jej pomníky, pozrite sa okolo seba.

I napriek tomu je však zreteľné, že v dvadsiatom storočí si Európa s rozhodnosťou zvolila cestu idúcu proti tejto viere, v prospech menšej vízie osvietenstva, ktorú si okázalo velebila. Dvadsiate storočie vykúpalo sen univerzálneho rozumu v univerzálnom krviprelievaní. A ani komunizmus či fašizmus, kedysi dôvody vášnivého entuziazmu stoviek miliónov, nenechali po sebe veľa toho, na čo by bolo možné byť pyšným. Práve naopak, Európa ešte stále trpí nočnými morami, kŕčami viny a bezcennosťou. Metaforicky povedané, Európania dnes nosia znamenie na svojich chrbtoch, ktoré hovorí: Kopni ma znova! Odkiaľ sa berie táto sebanenávisť? Ak človek cíti vinu a nie je žiadny Boh, nie je nikto komu sa môže vyspovedať. Je len neznesiteľné bremeno.

Európa po dvadsiatom storočí nosí so sebou veľmi ťažké bremeno.

***

Dve najväčšie vášne v Európe sa dnes zdajú byť mier a bezpečnosť. No nemôžete mať mier, pokiaľ nie ste ochotní pripraviť sa na boj. A nemôžete mať bezpečnosť, pokiaľ nie ste ochotní podstúpiť riziká. Veľmi málo signálov poukazuje na to, že Európa je dnes ochotná pripraviť sa na vojnu, alebo podstupovať riziká. Na strane druhej, Európa má ešte stále veľa vznešených snov; to je súčasťou jej dedičstva.

Na to v minulosti Amerika vždy doplatila. Preto dúfam, že mi prepáčite moju otvorenosť ohľadom mojich najhlbších obáv.

3. Demografická kríza a kríza v duši Európy

Myslím, že v tomto čase už nie je potrebné vyratúvať všetky fakty demografickej krízy. Faktom je, že veľmi skoro tu bude príliš málo zamestnaných na to, aby platili príspevky veľkej skupine dôchodcov, ktorí budú žiť dlhšie a drahšie než akákoľvek iná skupina v histórii. Ešte smutnejší je tento fakt v ére, keď často na zosobášený pár pripadá ledva jedno dieťa.

Pre štát takéto rodiny znamenajú bankrot. Pre rodiny takáto samota prináša nepredstaviteľný nedostatok ľudskosti. Pre spoločnosť takýto stav znamená nízku morálku a pokles zdrojov. Ostatné etnické skupiny, náboženstvá a civilizácie budú takýto stav vnímať ako slabosť. Ako chýbajúcu vôľu presadiť sa, slabosť a odovzdanie sa osudu.

Čo sa skrýva za stratou vôle Európy? Stále sú tu samozrejme miesta plné vôle; stále sú tu energické zdroje života. No ťažké psychologické útrapy vojen a krviprelievania a prenikavé viny druhej svetovej vojny sa stále navršujú. Európa mala nadmerne hrôzostrašné nočné mory v dvadsiatom storočí. Nikdy predtým tak veľa ľudí nezomrelo pre tak málo dobra. V skutočnosti, pre tak nenávistné a kruté dôvody.

Pochádzalo dvadsiate storočie z osvietenstva? Je spôsob akým dnes Európania žijú formou osvietenstva? Je osvietenstvo dostatočné, vo svojej podstate, ako základ pre civilizáciu? Motivuje a inšpiruje? Je osvietenstvo implicitne dvojzmyselné? Naozaj závisí na myslení a žití podľa etsi Deus non daretur, ako keby Boh neexistoval?

Európa založená len na osvietenstve nemôže dlho prežiť. Presne to teraz vidíme. Európa, ktorej populácia sa znižuje, je Európou založenou na princípoch osvietenstva, oveľa racionálnejšia akou kedy Európa bola, oveľa vedeckejšia, menej náboženskejšia, menej zbožnejšia, viac pozemskejšia a laickejšia, bohatšia, konzumnejšia, oveľa univerzálne bližšia k žití podľa etsi Deus non daretur ako Európa pravdepodobne kedy predtým bola.

Veľká časť „krízy Európy“ je krízou osvietenstva. Na tomto základe civilizácia nemôže byť budovaná, môže byť len spálená do posledného navoskovaného vlákna svojho knôtu.

Na začiatku kultúry je kult. Mimo uctievania boha, ľudské bytosti nemôžu v praxi (čokoľvek sa môže v teórii povedať) presiahnuť samých seba – aspoň nie v takom rozsahu, aby udržali civilizáciu. Pokým ľudia nebudú mať víziu niečoho väčšieho ako vlastnej prirodzenosti, a za hranicou vlastnej prirodzenosti, nemôžu vyťažiť zo samých seba; nemôžu sa inšpirovať; a nemôžu sa povzniesť spôsobom akým sa gotická veža povznáša.

Aby bolo jasné, existujú sekulárne spôsoby interpretácie slova „transcendentálnosť“ vo vyslovene ľudskom zmysle, znamenajúcom určitý potenciál v rámci ľudskej bytosti pripravený preniknúť navonok, ísť ďalej než dosiaľ pre dosiahnutie nových vecí, a podobne. Ale toto nie je ten druh transcendentálnosti na základe ktorého sú budované civilizácie, alebo inšpirované kultúry. Druh skutočnej transcendentálnosti vychádza zvonka, novej formy života, novej ľudskej prirodzenosti, pozdvihujúcou do súčinnosti s nadpozemským. Táto transcendentálnosť je známa všetkým náboženstvám a je pociťovaná mnohými umelcami. Je to nová dimenzia ľudského ducha, ktorá nevystupuje z ľudských možností, ale je darovaná zvonka. Je zažívaná ako pozdvihnutie, novosť, vízia a vitalita presahujúca možnosti dosiahnuť alebo zaslúžiť si ju človekom. Prichádza ako dar.

Aby som bol úplne presný. Sú dva druhy transcendentálnosti. Existuje transcendentálnosť sekulárnych ľudí, ktorá je a stále ostáva ľudskou transcendentálnosťou v rámci sféry ľudských možností. Pre túto transcendentálnosť nie je potreba uplatnenia žiadnych božských princípov. A potom je tu transcendentálnosť, o ktorej hovorí nábožný človek. Je to transcendentálnosť darovaná „zhora“, dar, vloha alebo pozdvihnutie od niečoho, čo sa dá popísať len ako „úplne iné“, zdroj, ktorý vyvoláva bázeň i strach, ktorý je jej patričným spoločníkom (tremendum), a príťažlivosťou, o ktorej Platón napísal ako o nádhernej a dobrej. Človek sa cíti v prítomnosti „iného“. Ako to jeden spisovateľ nazval: „úplne iného“. Blízko ako k priateľovi, s vedomím, že toto „iné“ je dobré, benevolentné, prívetivé, vábivé. Človek k tomu podľa toho pristupuje: s úžasom, úctou a prosbou.

Porovnajte gotickú vežu so stĺpom týčiacim sa vysoko do neba. Sú také stĺpy, ktoré znamenajú pomník mužom, ktorí ich postavili, technicky úžasné a umelecky pohľadné. Gotická veža je však viac ako to. Ukazuje ďaleko za seba. Ukazuje na niekoho, kto je “nad“ (nie doslova, samozrejme; ukazovateľ v skutočnosti ukazuje dovnútra, na toho, kto je väčší než človek sám; inej, vyššej prirodzenosti. Veža nie je pýchou ľudských úspechov, ale znakom akceptácie, akceptácie ľudských obmedzení a ašpiráciou ich presiahnuť. Preto je gotická veža taká pôsobivá, a čo i vyšší stĺp je iba mohutný. To druhé je chvastanie sa, a to prvé znak spojenia. Gotická veža hovorí, že je tu niečo iné vo svete, citlivosť, spojenie. Stĺp hovorí, „Tu sme, spravil toto niekto pred nami?“ Dva rôzne druhy transcendentálnosti.

Iba druh transcendentálnosti, ktorý poukazuje na božské, inšpiruje civilizáciu, alebo kultúru, aby sme sa správne vyjadrili. Stredoveká čínska kultúra, unikátna vo svojej konfuciánskej múdrosti, sa usilovala o harmóniu s hviezdami a vôľou Nebies. Tak ako kvas nadvíha cesto, tak veľké náboženstvá sveta prenikajú a inšpirujú kultúry.

Iba sekulárna kultúra redukuje ľudské bytosti na bytosti náhody, zbavuje ich cieľa, kvôli ktorému boli zámerne stvorení a degraduje univerzálne morálne princípy do pozície subjektívnych osobných priorít. Napriek častej podpore vysoko morálneho života, sekulárna kultúra nemôže poskytnúť žiadne dôvody pre takýto život okrem osobného výberu a v etickej praxi si často požičiava koncepty a dokonca i citlivosť utváranú predchádzajúcou náboženskou tradíciou. Sociálna morálka sekulárnej kultúry týchto dní zvykne byť taktiež závislou na morálnom kredite uloženom v minulosti. Dokonca i vraj tak sekulárne hodnoty, akými sú súcit, sloboda, bratstvo a rovnosť sú v konečnom dôsledku odvodené zo židovských a kresťanských morálnych záväzkov a nie z Grécka, alebo Ríma či akéhokoľvek iného čisto filozofického zdroja.

Môže sa zdať, že sekulárne kultúry parazitujú na predchádzajúcich náboženských kultúrach. No niekedy hrajú i tvorivú úlohu, najmä čo sa týka dopytovania sa na náboženské hodnoty, ktoré vyúsťuje v prehlbovanie, revíziu alebo späťvzatie predchádzajúcich návrhov. Napríklad boj za náboženskú toleranciu viedol k hlbšiemu pochopeniu základov náboženskej slobody, tak filozofických ako i náboženských. Mysleniu judaizmu a kresťanstva veľmi prospela táto, ale i iné skúšky od sekulárnych mysliteľov, podobne ako si oni prepožičali veľa z týchto náboženstiev. Spor medzi veriacimi a neveriacimi bol veľmi plodným pre západnú civilizáciu ako celok. Ako kardinál Ratzinger raz napísal: „Všemohúci si želá byť uctievaný mužmi a ženami, ktorí sú slobodní“.

Jeden dôvod, pre ktorý zdôrazňujem náboženskú hĺbku krízy v dnešnej Európe je, že najsekulárnejší myslitelia Európy na túto krízu myslia neradi. Tejto náboženskej kríze sa však musí čeliť, lebo je veľmi hlboká a mnohí si už ani nepamätajú, akým spôsobom majú na takéto veci myslieť.

Mimo toho, nemali by sme zabúdať, že keď si v roku 1948 Európa želala uchrániť sa pred pohltením Sovietskym zväzom, obrátila sa na kresťansko-demokratické a kresťansko-socialistické strany. Potom na konci obdobia, vidiac z bezpečnej vzdialenosti krvavé scény na Tien-an-menskom námestí v Číne, sa Európa obrátila k náboženskému vedeniu nenásilných odborov ako napríklad Solidarity a ku kostolným mierovým aktivistom a k aktivistom za ľudské práva, aby našla nekrvavé, demokratické riešenie. Odhliadnuc od neobyčajných schopností, až takmer svätej charizmy a zmyslu pre humor Jána Pavla Veľkého, nie je jednoduché vysvetliť, ako sa mohlo toľko vecí počas rokov 1978-1991 stať tak rýchlo, a tak pokojne. Pápež začal svoj pontifikát na konci augusta 1978 slovami o zjednotení „dvoch vetiev“ kresťanskej Európy, a o zjednotení, ktoré bude rýchle. Takéto slová sa zdali byť utopistickými (Pamätám si, že som si myslel presne to, keď som ho prvýkrát počul.). No i tak sa stali skutočnosťou.

Na základe takýchto silných nedávnych skúseností človek musí usúdiť, že judaizmus a kresťanstvo sú stále mocnými silami driemajúcimi v duši Európy. Sekulárna Európa, zdá sa, stále žije zo svojho židovského a kresťanského morálneho dedičstva. Je zložité pre návštevníka z Ameriky pochopiť, prečo tí, ktorí napísali Ústavu Európskej únie, nevychádzali z vnútorného dynamizmu judaizmu a kresťanstva v Európe oveľa otvorenejšie. Židovské a kresťanské dedičstvo je pôvodcom Európy a stále jej najvážnejšou a najzásadnejšou silou.

4. Skutočná skúška islamom a jedna skúška klamlivá

Tak či onak, existujú iné, oveľa sekulárnejšie aspekty krízy v Európe a chcel by som i na ne upriamiť pozornosť. Prvým z nich, a to i napriek názvu tejto časti, ktorý by mohol napovedať, že je to aspekt náboženský, je v skutočnosti aspekt politický, vedomostný, ľudsko-právny a vojenský. Je pravdou, že islamské myslenie až do tejto doby neoddeľovalo náboženstvo od politiky tak analyticky ako i prakticky, ako to napríklad robia obyvatelia Západu. Dnes, napríklad my, ktorí sme Talianmi, Francúzmi, Nemcami, Američanmi a podobne nehovoríme o sebe ako o „križiakoch“, no pomerne veľká časť moslimov takýmto spôsobom píše a hovorí. Vedia tak dobre, ako i my, ako je napríklad Francúzsko sekulárne a i ich najlepší spisovatelia často o tom píšu. Niektorí s obdivom, iní s odporom. Táto skutočnosť im však nebráni medzi „križiakov“ zaradiť i Francúzov.

Podľa názorov niektorých moslimov by sa islam mal brať ako celok a náboženstvo islamu nie je v podstate oddeliteľné od jedného, spojeného, univerzálneho islamského kalifátu spolu s jeho militantným predvojom. Táto jednotná realita je vo vojne s „nevercami“ od počiatku. Tento unitárny islam – politika, armáda a náboženstvo spojené do jednej entity – je vo vojne s „križiakmi,“ odkedy mali oni odvahu a drzosť približne štyri storočia najprv pasívne ustupovať a následne uskutočniť frontálny útok na srdce moslimskej zeme, počnúc Konštantinopolom, cez Jeruzalem až po Alexandriu. Počiatkom roku 1099 moslimovia v skutočnosti začali zbierať sily na ďalší zdĺhavý výpad pre podmanenie kresťanskej Európy raz a navždy. Na Strednom východe dobývali mesto po meste a upevňovali tak moslimské impérium. Útočiac na srdce kresťanskej zeme víťazili až k bránam Budapešti. Boli však neúspešní na Malte v roku 1565 v jednej z najväčších bitiek a potom znova v Lepante v roku 1571. Veľkými krokmi postupovali na území Maďarska až k okrajom Viedne, kde im kavaléria Jána Sobieskeho, nosiaceho pred sebou maľbu Panny Márie Čenstochovskej, zabránila oddeleniu severnej Európy od južnej. Písal sa rok 1683, bolo to v dňoch 11. a 12. septembra, dňa vysokej symbolickej hodnoty, dňa v septembri, na ktorý Američania nikdy nezabudnú.

My, Európania a Američania, dnes často nemyslíme na tieto bitky križiackych výprav, ktoré sa zdajú byť tak dávne a tak nepodstatné. No dnes moslimskej populácie v Európe rapídne pribúda, nielen prostredníctvom imigrácie, ale taktiež prostredníctvom početných narodených detí pripadajúcich na jednu rodinu. Demograficky, moslimská morálka je veľmi vysoko. Je to ako keby prostredníctvom vlastných tiel investovali do budúcnosti spôsobom, akým to Európania nerobia. Už teraz v mnohých Európskych štátoch existujú dôležité oblasti, v ktorých tvorí islamské obyvateľstvo majoritu. V niektorých mestách počet nových mešít pravidelne stúpa, kým počet kresťanských kostolov, ktoré sa užívajú, naďalej klesá (čiastočne z čisto demografických dôvodov, ale niekedy možno kvôli chybám pri praktikovaní náboženstva).

Ba čo viac, zdá sa, že niektorí z najradikálnejších teroristov dneška a politických extrémistov spomedzi mladých moslimov boli vychovávaní v európskych mestách ako potomkovia druhej alebo tretej generácie moslimských emigrantov. V minulosti sa moslimovia integrovali vo vnútri európskych spoločností, morálky a politických hodnôt. Dnes sa však mnohí, ako sa ukazuje, integrovať nesnažia. Naopak, niektorí odmietajú to, čo nazývajú „morálnou dekadenciou“ západných hodnôt, iní politické preferencie ľudí zo Západu.

Až donedávna jedným z očakávaní západných demokracií bolo, že všetci imigranti zanedlho prijmú základné hodnoty, alebo aspoň politické hodnoty ich hostiteľských krajín. Nie je ešte zreteľné, čo sa udeje s fungovaním demokracií, ak si pomerne veľká skupina imigrantov nebude želať splniť toto očakávanie.

Bolo predpokladom vulgárnej formy osvieteného multikulturalizmu, že všetky kultúry sú si rovné a v podstate kompatibilné vo svojich morálnych a politických prioritách, ako keby pod povrchom kože, v hĺbke svojich sŕdc, všetci ľudia boli celosvetovými liberálmi. Z rozličného spektra okolností sa ukazuje, že to nebola pravda.

Na tomto poli môžu byť pre Európanov krátkodobým nebezpečenstvom doma vychovaní teroristi, no istejším a hrozivejším dlhodobým nebezpečenstvom sa ukazuje byť podpora vodcov svetového terorizmu európskymi moslimami. To sa, ako sa zdá, už deje. Do akého rozsahu, to je samozrejme úlohou zisťovania tajných služieb.

Dôležitejšie je však realistické pochopenie stupňa benevolentnej súťaživosti, a dlhodobého ohrozenia, ktoré musí Európa očakávať od moslimských obyvateľov vzhľadom na rozšírený nedostatok ekonomických možností a pomerne zatvorené politické odbytisko v spoločenstvách Stredného východu v posledných päťdesiatich rokoch. Človek by predpokladal, že je dôležitou prioritou Európy, aby ustanovila novú dynamiku v otázke zamestnanosti v tejto časti sveta, ktorá je tak blízko nej.

Je taktiež dôležité pre Európanov, aby nadobudli zreteľnejšie pochopenie pre intenzívnu nenávisť a násilnú opozíciu voči demokracii u tejto malej, ale horlivej časti extrémistov, ktorí tvrdia, že sú islámisti, pre ktorých adekvátne a presnejšie označenie sa zdá byť islamofašisti, druh, ktorý vedie saudský Arab Usáma bin Ládin (ak ešte stále žije), a donedávna viedol Jordánčan Abú Musáma al Zarkáví. Čokoľvek si Európania môžu myslieť o amerických diskusiách ohľadom islamofašizmu a politickej ekonómii Stredného východu počas nasledujúcich desaťročí, je nesmierne dôležité, aby jasné názory boli utvorené.

Náboženské aspekty týchto záležitostí môžu byť analyticky oddelené, ale iba čo sa politickej a ekonomickej stránky týka. Pretože z troch zložiek spoločnosti – politickej, ekonomickej a kultúrnej – je to tá posledná, ktorá leží v srdci tohto problému, i keď nie je často najlepším počiatočným bodom. V tomto prípade ale znovuzrodenie náboženského presvedčenia v moslimskom svete naozaj vynáša na povrch najakútnejšiu slabosť európskej kultúry dneška, jej vysychanie náboženských myšlienok, v minulosti zdroja ohromnej vízie, odvahy a praktickosti.

5. Ekonomickej kríze neprospieva démonizovanie Ameriky

I keď môj hlavný bod sa týka duchovnej krízy v dnešnej Európe – najmä vo vizionárskej, intelektuálnej súčasti – nemôžem to nezakončiť pár slovami o súčasnom európskom zvyku démonizovať Spojené štáty. Do istého bodu boli európske kultúrne elity dlho naklonené doľava a počas dlhých a sivých dní Studenej vojny, ľavica mala vlastné silné propagandistické motívy vo vzťahu k Spojeným štátom. Pamätám si dobre odpor, ktorý mali európsky novinári voči Ronaldovi Reaganovi na počiatku deväťdesiatych rokov.

Ľavicové ekonomické pohľady adekvátne vysvetľujú zvláštne nepriateľstvo, ktoré európske elity pociťujú voči anglo-saskému ekonomickému mysleniu, špeciálne školám, ktoré vychádzajú z Rakúska prostredníctvom Friedricha von Hayeka a Ludwiga von Misesa s ich dôrazom na stimuly, iniciatívu, riziko, flexibilitu a slobodu. Tieto dôrazy sú veľmi protikladné voči komunizmu, socializmu a vo všeobecných pojmoch a termínoch sociálnej demokracie voči ustálenosti, bezpečnosti, zabezpečeným privilégiám a odsúdeniu podnikania, podnikov , korporácií kacírstva pri vytváraní bohatstva. Bez toho, aby sme tvrdili, že míňať peniaze je asketické, európska ľavica dokonca i dnes, zdá sa, verí, že zarábať peniaze, vytvárať bohatstvo a zisk je obscénne. Ľavicoví ekonómovia málokedy zarábajú peniaze, vytvárajú bohatstvo, alebo ukazujú zisk.

Mravná bezúhonnosť ľavicových ekonómov je ich vlastným trestom. Kvôli demografickej kríze, ktorá už bola spomenutá, bude dôležité pre Európu, aby v blízkej budúcnosti vytvorila oveľa viac bohatstva, ako jej ekonomiky boli doteraz nútené vytvoriť, a to len aby mohli platiť príspevky pre veľkú skupinu dôchodcov v porovnaní so skupinou zamestnaných v ich hospodárstve. Ekonomiky sociálnych štátov boli vytvorené na princípe deviatich, prinajmenej však siedmych pracujúcich na jedného dôchodcu. V Európe tento pomer bude čoskoro traja pracujúci na jedného dôchodcu. Čo je však horšie, iba donedávna sa predpokladalo, že väčšina dôchodcov zomrie nie dlho po dovŕšení veku 65 rokov, no dnes sa ich veľká časť dožíva 85 rokov i viac. Preto sa bude vyžadovať platenie penzie na oveľa dlhší čas ako si plánovači štátu blahobytu po druhej svetovej vojne kedy predstavovali. Nadôvažok, zdravotná starostlivosť pre nich sa stala oveľa sofistikovanejšou – a podstatne drahšou ako sa ktokoľvek pred päťdesiatimi rokmi domnieval.

V Európe je teraz naozaj čas prestať predstierať pohŕdanie ekonomikami, ktoré pracujú lepšie, než tá európska, aspoň čo sa týka vytvárania nových pracovných miest pre vždy množiacu sa pracovnú silu a postupného zvyšovania životnej úrovne všetkých zainteresovaných.

Taktiež samotné Spojené štáty budú čeliť kríze v postaraní sa o starobné zabezpečenie dôchodcov, keďže generácia „baby boomerov“ čoskoro odíde do dôchodku.

No a Európa v nasledujúcich tridsiatich rokoch zistí, že z viacero dôvodov zúfalo potrebuje spojenectvo Spojených štátov. Američanom je zas úplne zrejmé, že dôležité skúšky, ktoré pred nimi v dvadsiatom prvom storočí stoja v podobe Číny, Indie a Stredného východu, si budú nevyhnutne vyžadovať spojenectvo so silnou a zjednotenou Európou.

Kvôli tomu nás hlboko znepokojuje choroba duše a ilúzie ohľadom vlastného duchovného života, ktorými Európa trpí. Veľmi chceme a potrebujeme, aby Európa bola úspešná – a to skoro. Európa, zobuď sa! Prosím, Európa, zobuď sa. Svet ťa potrebuje.

Michael Novák Autor je americký teológ, filozof a politológ, spolupracuje s American Enterprise Institute.

Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI.

Prednáška bola prezentovaná v Bratislave dňa 10. júla 2006. Pôvodne odznela na seminári v Benátkach dňa 18. novembra 2005.


Viac informácií o prednáške Michaela Novaka v Bratislave nájdete na stránkach KI tu.

4407 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Podpořte nás
Čtěte také

euPortal.cz

Konec Ukrajiny: Jak Rotschildové zničili „nezávislou“ během několika letStrašné. Afričtí imigranti prodávají na ulicích drogy a ještě se lidem vysmívají. Podívejte seNezletilí imigranti hromadně znásilnili 14-leté děvče. Máme tady děsivou ukázku toho, co by se mohlo stát, kdyby se europoslankyni KDU-ČSL Šojdrové podařilo prosadit přijetí „syrských sirotků“Pozadí manipulovaného převratu 17. listopadu 1989. Havel byl člověk, který vlastně nikdy nepracoval, který si rád užíval alkoholu a sexu a který se nechal manipulovat svými přáteli Clintonem a AlbrightovouImigrantské „děti" hromadně znásilnily 14-letou dívku. Inspirace pro "sirotky" Šojdrové?

euServer.cz

Presstituce není jen zaměstnání, ale také stav duchaPoliticko-rozvratná činnost „Člověka v tísni“

ePortal.cz

Kdyby stát nevyhazoval šest miliard do luftu, aby si někteří mohli vozit zadky zadarmo, a namísto toho jimi financoval ČT, měli bychom VŠICHNI tu příšernou televizi aspoň zadarmoZměny zákonů z dílny ministerstva vnitra prospívají ČSSD a nikoliv občanům

Eurabia.cz

Video: Napadení při akci pálení koránu v NorskuChorvatská policie na hranici zahájila na imigranty palbu

FreeGlobe.cz

Kolik zatím stála válka proti terorismu peněz i životů?Chtějí zrušit výuku hymny na základních školách

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

eOdborar.cz

Výsledek snahy EU zničit průmysl slaví úspěch. V českých firmách začalo masové propouštěníŠvédští policisté neumí číst a psát. Výsledek inkluze a úpadku vzdělání ....

ParlamentniListy.cz

Čím víc bude muslimů, tím větší bude jejich moc. Vlastimil Vondruška o budoucnosti Evropy„Jsou v pasti.“ Po Letné a oslavách: Erik Best sčítá a účtuje Milionu chvilek, novinářům a jiným. A vidí změnu
Články autora
Doporučujeme
PLATFORMA PRO ZACHOVÁNÍ EVROPSKÝCH HODNOT

Byli jsme i před unií, budeme i po ní. Boj za samostatnost našeho státu bude probíhat i po Lisabonu

dixienet.org

Rádio Dixie

Václav Klaus

Mladá pravice

D.O.S.T.

Pat Buchanan

Ron Paul

Eretz.cz - zpravodajství z Izraele

Československo 2008 tour
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

RSS feed Zasílání upozornění