Citát
„Národ je veliký jen silou své odvahy, vřelostí své víry a velikostí odhodlání snášeti utrpení a přinášeti oběti budoucnosti. Celá desetiletí čekali Poláci na své vzkříšení, dvacet let čekali Maďaři na svoji revizi. I my musíme čekati. ... Charakter národa nakonec rozhodne o tom, zda ne-li my, tedy naše děti dožijí se nové, lepší svobody a neodvislosti…“
Ladislav Rašín, projev v pomnichovském parlamentu 14. 12. 1938
Iba pápež, hlava Katolíckej cirkvi, ktorá stáročia chráni pravdu, rozoznáva, že ide o Antikrista. Boj medzi dobrom a zlom, ktorý je jediným nosným problémom dejín, tak speje k záveru. Napriek tomu, že sa prezident rozhodol slúžiť diablovi, má stále moc vybrať si. Aj preto za ním posiela pápež vyslanca; je ním hlavná postava románu, otec Dávid Eliáš Schäfer.
Profesor Preisner vo svojich 15 etudách o lidských právech veľmi podrobne vyložil túto tématiku a ja som sa ju pokúsil stručne vyjadriť v tomto článku. Spolu s profesorom Preisnerom sa domnievam, že jediné reálne ukotvenie ľudských práv sa viaže na Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo, dvíhajúce padlého človeka. Každá iná definícia ľudských práv nutne zapadá do neriešiteľných rozporov a gnostických projekcií utópií.„Dejinné pôsobenie Ježiša Krista ukázalo úplne jednoznačne, že cesta k uskutočneniubožieho kráľovstva, ktorého „ústavu“ vytýčilo kázanie na hore, vedie človeka a ľudstvo cez Golgotu k vzkriesenému Kristovi.
Systematická likvidácia cristeros začala v lete 1929 a pokračovala do konca roku. Neustala však ani v rokoch následujúcich. Callisti tak chceli predísť ďalšiemu povstaniu - vedeli, že prenasledovanie Cirkvi opäť začne.Dohoda z 1929 na ktorú biskupi pristúpili mala katastrofálne následky. Naplnilo sa pred čím varoval Mons. Ruize arcibiskup Orozco v lete 1928, keď radil, aby Cirkev zo svojich požiadaviek nezľavovala.
Samotný názov článku vyjadruje aj jeho hlavný obsah, konzervativizmus je dnes mŕtvy! Bol ťažko zranený už v 17.storočí a krvácal zo všetkých rán počas gnostických revolúcií – anglických, americkej a predovšetkým francúzskej – a potom počas ďalších a ďalších revolúcií, ktoré nasledovali, toť smerovanie do nekonečna každého utopizmu a dialektiky.
Je tu však ešte jeden bod v ktorom musíme túto propedeutiku doplniť: a síce pokladáme za správny poriadok – ordo -usporiadania spoločnosti len ten poriadok, ktorý priamo vychádza z pravdy o svete ako stvorenom trojjediným a osobným Bohom, teda len ten poriadok, ktorý reflektuje transcendentnú skutočnosť.
Revolúcie chápeme striktne v zmysle útoku na tento poriadok.
Léon Bloy bol rytierom nápravy kresťanstva, kráčania ku spáse Kristovej, predraho vykúpenej. A tým dal príklad aj nám. Ako hovorí Loreilhe: „Léon Bloy je lev. Čítať ho znamená sýtiť sa levom“. A je známe, či, či naši ďalekí potomkovia križiakov potrebujú takej stravy, všetci tí, ktorí sú tak často nútení pásť sa na baranine, oslovine, ak to nie je dokonca opičina...“.
Charles A. Coulombe sa čitateľom TE DEUM predstavil už v rozhovore uverejnenom v 2 čísle. V rozhovore sa tiež spomína jeho kniha Rum – výpravný príbeh nápoja, ktorý dobyl svet. Túto knihu vydalo v závere minulého roku vydavateľstvo BB Art ako druhý Coulombov titul vo svojej ponuke. Po dejinách pápežstva nazvaných Náměstkové Kristovi sa v novej publikácii venuje pomerne prozaickejšej veci – alkoholickému nápoju získanému z melasy.
Spoločenský postoj nazývaný konzervativizmus nezriedka čelí nepochopeniu. Nie je tomu tak len u nás, po 41ročnej dejinnej diskontinuite spôsobenej barbarským Marxovým potratom. Rovnako mysliteľ Hayek sa ohradil proti tomu, aby bol nazývaný konzervatívcom. Na tom by v Hayekovom prípade nebolo nič čudné, lenže Hayek kritizoval nie konzervativizmus, ale svoje mylné predstavy o ňom.
Edmund Burke mal mnohé inšpiratívne a určite konzervatívne postrehy. Problém, ktorý sa otvára pred jeho konzervativizmom je: ak sa Burke mýlil v obsahu a ak skrze mylnú whigovskú interpretáciu posväcoval neprijateľnú revolúciu – čo je náš názor – môžeme o ňom ešte ďalej hovoriť ako o otcovi konzervativizmu?
Waugh nakoniec dostal zaslúženého uznania predovšetkým v konzervatívnych kruhoch, liberálom na ňom vadilo jeho „spiatočníctvo“. Vtipné a charakteristické je, že kým napr. William Buckley jr. písal na Waugha ódy ako najlepšieho románopiscu 20. storočia – a v tomto názore rozhodne nebol sám –, Waugh ním naopak pohŕdal, zrejme rovnako ako pohŕdal Spojenými štátmi. V každom prípade Waugh patril medzi najvýznamnejších katolíkov a spisovateľov minulého storočia.
„Nie som demokrat už preto, že pokora a rovnosť sú duchovné princípy nakazené snahou uplatňovať ich mechanicky a formálne, takže výsledkom nie je všeobecná skromnosť a pokora, ale všeobecná nadutosť a pýcha, pokiaľ sa nejaký škriatok nezmocní prsteňa moci – a potom budeme mať a máme otroctvo“.
(J.R.R.Tolkien)
Predstava kráľa, prvého muža v cnosti, toho, ktorý vedie svoj ľud po cestách časných k spoločnému dobru spočívajúcom predovšetkým v plnom dodržiavaní prirodzeného zákona. Tak ako námestník Kristov vedie Ecclesia Militans k poslednému cieľu všetkých vecí, tak kráľ vedie svoj ľud k najvyšším časným spoločenským dobrám. Veru ľúbezná predstava, ktorá v prostredí dekadentného sublimovania politických rozhodnutí z lotérií ľudového hlasovania nemá svoje miesto.
V literatúre – najhlbšej studnici poznania človeka – máme takých príkladov, príkladov kráľovského vedenia k dobru mnoho; spomeňme len Pustú zem T. S. Eliota, či Pána prsteňov od J. R. R. Tolkiena, kde dobrý kráľ Aragorn je požehnaním svojho ľudu (ultramontanizmu, ktorý sa skrýva za Návratom kráľa sa na tomto mieste venovať taktiež nebudem).
U Schlegela je zásadný postoj k slobode. Odmieta rovnosť a neobmedzenú voľnosť. Jednotlivec sa má podriadiť tradičným a konzervatívne potvrdeným formám spoločenskej interakcie. Sloboda následne znamená prijatie hierarchického spoločenského poriadku daného Bohom. Vzájomné vzťahy od jednotlivca prechádzajú vzťahom podriadenosti k monarchii, následne k nadnárodnému cisárstvu, ktoré zase má vzťah podriadenosti k rímsko-katolíckej Cirkvi. Schlegelov ultramontanizmus je nekompromisný a je v intenciách najlepšej ortodoxnej tradície siahajúcej až k Unam Sanctam.
Hádam žiadna historická téma nebola spracovaná tak lživo, neobjektívne, účelovo, s použitím neférových mystifikácií, ako práve téma inkvizície. Dôvodom lží na túto tému bola nenávisť voči katolíckej Cirkvi a voči pravde, ktorú hlása. A bola taká prudká, že tejto propagande uverili dokonca mnohí katolíci.
Newman naopak obhajuje ako veľmi významnú tradíciu. Nadväzoval tak na Burkovu predstavu spoločnosti ako tých, ktorí zomreli, ktorí žijú a ktorí sa nenarodili, v ktorej sa má udržiavať zdedená a vekmi overená múdrosť. Tradícia ako významná súčasť katolicizmu je v Newmanových očiach „to, čo bolo, pokiaľ vieme, zachované, aj keď nevieme, ako sa to stalo a práve z tohto dôvodu to považujeme za pravdivé“. Človek ktorý odmietne tradíciu ostáva neukotvený. Sám nedokáže posúdiť množstvo otázok života. Preto tiež neznášal plánované spoločenské zmeny – zmeny spoločenského poriadku, ktoré boli nakoniec vždy deštruktívne.
24 článků (2 stránky)