Citát
„Národ je veliký jen silou své odvahy, vřelostí své víry a velikostí odhodlání snášeti utrpení a přinášeti oběti budoucnosti. Celá desetiletí čekali Poláci na své vzkříšení, dvacet let čekali Maďaři na svoji revizi. I my musíme čekati. ... Charakter národa nakonec rozhodne o tom, zda ne-li my, tedy naše děti dožijí se nové, lepší svobody a neodvislosti…“
Ladislav Rašín, projev v pomnichovském parlamentu 14. 12. 1938
Kdo chce, může Markovi pomoci
Keď každý prispeje k tejto Európe, potom to bude tolerantná Európa, v ktorej sa môže každý nájsť. Je to naša spoločná Európa a my všetci sa musíme k tejto Európe prihlásiť. Táto EÚ je jedinečným spoločenstvom ľudí. Mali by sme byť vďační, že sme za sebou zanechali horor európskej minulosti a že dnes môžeme spolu nažívať na základe ľudskej dôstojnosti, tolerancie a mieru.
Keby európski lídri rešpektovali európske zmluvné právo, museli by Lisabonskú zmluvu, ktorú odmietli Íri, pochovať. Namiesto karu však európske mocnosti opäť pripravujú kulisy na záchrannú akciu „ako pokračovať na ceste k superštátu". Aká budúcnosť čaká Európu?
Prichádza staršia Dublinčanka, nahnevaná na svoju vládu a pripravená hlasovať proti. Poplietla si však dátum hlasovania, myslí si, že referendum je v piatok. Nie, je dnes, vo štvrtok, hovorím a plním si tak svoj záujem Euroobčana na zvyšovaní volebnej účasti. Dáma s nákupným vozíkom odchádza a ohliadajúc sa späť za nami ešte vykrikuje, ako im to ukáže. Moja cesta do Dublinu nebola márna.
Tým, čo bude nasledovať, si v EÚ pri mentalite jej politikov, nemôžeme byť vôbec istí. Za normálnych okolností by mala byť Lisabonská zmluva pochovaná. Tak ako mala byť pochovaná predtým v dvoch referendách odmietnutá euroústava, ktorá však po „období reflexie“ zažila lisabonské zmŕtvychvstanie. Írsko má už s európskou reálpolitikou bytostné skúsenosti. V júni 2001 Íri podobným rozdielom hlasom, ale pri podstatne nižšej účasti odmietli ako jediní zmluvu z Nice.
O pomätenosti vlastenectva slovenských politikov svedčili najvýrečnejšie posledné dni: premiér Robert Fico na sneme svojej strany obvinil strany opozície z vlastizrady a o niekoľko dní spokojne podpisoval spolu s ďalšími lídrami EÚ Lisabonskú zmluvu. Teda dokument, vďaka ktorému sa únia bude podstatne viac podobať na superštáta jednotlivé členské štáty na jeho vyššie územné celky.
Stále sa končí potratom približne každé štvrté tehotenstvo a väčšia časť nie pre hraničné situácie, akou je ohrozenie života matky, ale na žiadosť bez uvedenia dôvodu. Navyše počet umelých potratov je vyšší, hoci štatisticky nezmerateľný, keďže sa užívajú aj antikoncepčné prostriedky s abortívnym účinkom. Obmedzenie či zákaz potratov do 12. týždňa na žiadosť by zákonite viedlo k menšiemu počtu potratov, čo je dobré pre ženy aj pre jedincov, ktorí by sa takto narodili (samozrejme, nie všetci, mnohí by v rámci prevencie pred tehotenstvom bez možnosti potratu neboli počatí).
Politici v rôznych zmluvách a bruselskí úradníci vo svojich dokumentoch tvrdia, že EÚ je prísne budovaná na zásade subsidiarity, podľa ktorej riešia inštitúcie v Bruseli také problémy, ktoré nie sú zvládnuteľné na úrovni štátu či obce. Veru tak, toto sú príklady par excellence: problémy skautských táborov kdesi na kraji lesa a preliezačiek so šmýkačkami v takej Petržalke nepozná a nevyrieši nik lepšie než komisár v Bruseli.
Revolučné hnutie amerických študentov sa prenieslo aj do západoeurópskych štátov, hoci tie vo Vietname nebojovali. Tomu, že iskra najmohutnejšie preskočila do Francúzska, sa dalo rozumieť: revolúcia proti establišmentu, kde v tom čase vládol konzervatívec De Gaulle, bola súčasťou miestnej tradície a mnohých študentov zrejme rozpaľoval aj taký pouličný boj, v ktorom išlo napríklad aj o požiadavku zrušiť oddeľovanie internátov na chlapčenské a dievčenské. Tisícky študentov sa v máji 1968 púšťali do zrážok s políciou, ktorej údajne prehnaná tvrdosť prinášala študentom sympatie verejnosti.
Veľa kriku pre nič: aj takto shakespearovsky by sa dala odbaviť búrka reakcií, ktorú vyvolal dokument Vatikánu, v ktorom Kongregácia pre náuku viery označuje katolícku cirkev za „jedinú skutočnú Kristovu cirkev“.
Ak sa neudeje nič neočakávané, Slovensko sa v roku 2009 ocitne v novej Európskej únii. Tak rozhodli na júnovom summite lídri štátov EÚ, ktorí sa dohodli na princípoch budúcej inštitucionálnej podoby Únie. V Európe zavládla spokojnosť, kríza je vraj zažehnaná. Zdanie však klame.
V parlamente sedia prevažne angažované Európanky a Európania, a tak je to dobre, pretože zdržanlivosti a skepsy k zjednocovaniu Európy je už na rôznych politických úrovniach dosť. Preto je dobré, že Európsky parlament sa vníma ako hybná sila zjednocovania Európy.
Bol som proti vstupu do EÚ a Čechov som sa snažil presvedčiť, prečo tam
neísť. Mal som teóriu o Vyšehradskej štvorke, ktorá by si pribrala pobaltské
krajiny a týchto sedem štátov by si medzi sebou zrušilo colné systémy. Boli
by to všetko krajiny s rovnakou skúsenosťou, ktoré prešli komunizmom,
nemusia sa prispôsobovať rôznym normám a mohli by vytvoriť akéhosi
východoeurópskeho tigra. Tu boli
všetci posadnutí túžbou akéhosi návratu do Európy a kecania o tom. Keď som
na to upozorňoval a písal o tom do Lidoviek, pokladali ma za paranoidného
blázna. Potom sa ku mne konečne pridal Václav Klaus. Klaus sa vlastne
euroskepticizmus naučil odo mňa. (Smiech).
Jednotný Európsky akt bol schválený v roku 1986, napokon s ním súhlasila aj britská premiérka Margaret Thatcher. Maastrichtská zmluva bola schválená o päť rokov neskôr, napokon ju podpísal aj britský premiér John Major. Briti tým po niekoľkýkrát ukázali, že sa v európskej integrácii neveľmi orientujú: chcú ju vidieť ako Spaakovo „hospodárske spoločenstvo“, ale podpisom každej zmluvy len postupujú do ďalšej časti Monnetovho scenára jednotného európskeho štátu. Tomu od podpisu Maastrichtu chýba už len jeden krok – európska ústava. Jean Monnet by si dnes povedal: pomaly, s chybami, ale predsa!
Človek spôsobuje globálne otepľovanie, ktorého rýchlosť nemá v ľudských dejinách obdoby. Ak rast emisií v najbližšej dobe nezastavíme, hrozí katastrofa nepredstaviteľných rozmerov.
Dvaja súrodenci Patrick S. a Susan K., ktorí v mileneckom zväzku splodili už štyri deti, žiadajú Ústavný súd v Karlsruhe, aby legalizoval právo na incestný vzťah. Doterajší zákaz incestu je vraj „historický relikt“, ktorý porušuje ich ľudské práva. Vďaka tejto žalobe prokuratúra oslobodila Patricka S. od zvyšku výkonu trestu, až kým sudcovia neurčia, či incest ostane protizákonným.
27 článků (2 stránky)