Monnetova Európa
Autor: Martin Hanus | Publikováno: 12.04.2007 | Rubrika: Studie
Ilustrace
Jednotný Európsky akt bol schválený v roku 1986, napokon s ním súhlasila aj britská premiérka Margaret Thatcher. Maastrichtská zmluva bola schválená o päť rokov neskôr, napokon ju podpísal aj britský premiér John Major. Briti tým po niekoľkýkrát ukázali, že sa v európskej integrácii neveľmi orientujú: chcú ju vidieť ako Spaakovo „hospodárske spoločenstvo“, ale podpisom každej zmluvy len postupujú do ďalšej časti Monnetovho scenára jednotného európskeho štátu. Tomu od podpisu Maastrichtu chýba už len jeden krok – európska ústava. Jean Monnet by si dnes povedal: pomaly, s chybami, ale predsa!

Hoci Európa práve oslávila 50 rokov od začiatku svojej integrácie, všetko sa začalo o niekoľko desaťročí skôr. Do pohybu ju dali myšlienky niekoľkých mužov. Boli by pri pohľade na dnešnú EÚ hrdí, alebo by sa k nej radšej nepriznávali?
Na jeseň v roku 1926 vládla v Európe atmosféra nádeje. Obrazy krvavej vojny sa vytrácali z pamäti, vojnou zdecimované Francúzsko postupne opúšťalo protinemecké postoje a Versailleskou zmluvou frustrovaní Nemci slávnostne vstúpili do Spoločnosti národov. Presne týždeň po tejto udalosti sa v krásny jesenný deň stretli vo francúzskej dedinke Thoyri dvaja politici, ku ktorým obracala zrak veľká časť kontinentu. Francúzsky minister zahraničných vecí Aristide Briand a jeho nemecký kolega Gustav Stresemann pri obede v hostinci pána Légera prvýkrát hovorili o francúzsko-nemeckej hospodárskej spolupráci. I keď stretnutie neprinieslo hmatateľné výsledky, mnohí európski optimisti prijali s nadšením už fakt, že obaja ministri spolu priateľsky pobesedovali. Nadšený bol aj sám Briand, ktorý hovoril o začiatku novej éry. „Francúzsko a Nemecko dnes spoločne pracujú na mierovom diele. Preč s delami, puškami a guľometmi! Preč so smútočnými závojmi! Uvoľníme miesto arbitráži, bezpečnosti a mieru.“

.pragmatik a idealista
Pohnútky oboch aktérov nemecko–francúzskeho zbližovania boli odlišné. Briand bol vizionár a horlivý stúpenec hnutia, ktoré v dvadsiatych rokoch založil mladý gróf Richard Coudenhove-Kalergi. Ten sa v Tokiu narodil v rodine rakúsko-uhorského diplomata a japonskej matky. Vo svojej knihe Paneurópa načrtol, že v záujme európskeho mieru by malo dôjsť k spojeniu nemeckej ťažby uhlia s francúzskym oceliarskym priemyslom do jedného „paneurópskeho“ priemyslu. Táto myšlienka si medzi európskymi intelektuálmi našla mnoho sympatizantov. Podporovali ju nielen vedci a umelci, ako Einstein, Picasso, Freud či Apollinaire, ale aj zakladateľ automobilového impéria Fiat Giovanni Agnelli. Stresemann bol naproti tomu pragmatikom, ktorý nikdy celkom neupustil od veľkonemeckých koncepcií. V zbližovaní medzi Francúzskom a Nemeckom videl účinný nástroj, ako oslabiť pozície Francúzov na nemeckej západnej hranici. „Najskôr musíme striasť z krku škrtiča,“ charakterizoval svoju zahraničnú politiku v liste synovi bývalého nemeckého cisára. A jedným dychom dodal, že nová nemecká politika by mala „chytráčiť a vyhýbať sa veľkým rozhodnutiam“.

.spojené štáty európske
Briand povzbudený nemeckou ochotou na dialóg vyrukoval o niekoľko rokov s plánom, ktorý bol ešte veľkolepejší. „Dnes nastala práva chvíľa, aby Spoločnosť národov mala imagináciu. V čase, keď Francúzsko stráca vojenské pozície, musíme si zaistiť pozície morálne. Nech je to ako chce, prídem s iniciatívou spojených štátov európskych,“ zdôveril sa v salónnom vozni vlaku, ktorý ho v októbri 1929 viezol na zasadnutie Spoločnosti národov šéfredaktorovi novín La Voix. Hoci na ženevskej stanici niekoľko desiatok prívržencov zjednocovania Európy skandovalo mohutné Vivat Briand!, v pléne Spoločnosti národov vzbudila jeho iniciatíva opatrné reakcie. Čo vlastne navrhoval? Národy Európy mali vytvoriť federalistický zväzok. Integrácia sa mala začať posilňovaním hospodárskych a neskôr aj politických vzťahov, ale bez toho, aby sa to dotklo suverenity jednotlivých štátov.
Zhromaždení politici Briandovi zatlieskali, no keď najvýznamnejších z nich pozval na komorné stretnutie, aby hlbšie spoznal ich názor, podľa jedného z účastníkov sa väčšina len nezaujato pozerala na dno svojich šálok s kávou. Asi najvýstižnejšie vystihol atmosféru grécky minister Politis, keď povedal, že „tento pokus o európsku federáciu prichádza alebo príliš neskoro, alebo príliš skoro.“ Delegáti si nakoniec vyžiadali rok času a Brianda poverili, aby vypracoval konkrétnejší plán európskej integrácie. Predložil ho v máji 1931. Navrhoval zriadenie troch orgánov – legislatívnej Európskej konferencie, výkonného Stáleho politického výboru a Európskeho sekretariátu. Najsilnejší európski hráči to však nechceli. Nemci nehodlali Briandov plán akceptovať, pretože by stabilizoval ich východnú hranicu s Poľskom a Československom. Taliansko síce uvítalo princíp európskej spolupráce, ale odmietlo hovoriť o európskej jednote. Anglicko striktne odmietlo čo i len diskutovať o spoločných európskych orgánoch, súhlasilo len s občasnými poradami európskych štátnikov. Spoločnosť národov napokon zriadila Študijnú komisiu pre európsku úniu, ktorá sa však k ničomu nedopracovala. Celý projekt upadol do zabudnutia.

.československé rozpaky
Československí politici verbálne Briandov plán podporili, pri viacerých príležitostiach však netajili rozpaky nad jeho uskutočniteľnosťou. „Bude to pohreb prvej triedy. Všetci ministri sa zaviažu, že projekt predložia svojim vládam. Vytvorí sa výbor, Briand pripraví memorandum...,“ povedal v skeptickej nálade novinárom krátko po zasadnutí Spoločnosti národov minister zahraničných vecí Beneš. Prvorepublikoví polici vedeli, že Nemecko nikdy nebude súhlasiť s takým usporiadaním Európy, v ktorom by muselo garantovať československé hranice. Viacerí z nich už tiež počuli „trávu rásť“. So znepokojením sledovali silnejúcu pozíciu nacistov aj dochádzajúci dych nemeckej weimarskej demokracie. Oveľa viac ako o pacifistických koncepciách európskej jednoty sa v Československu začínalo hovoriť o tom, ako sa čo najlepšie pripraviť na obranu štátu.
V roku 1929, keď sa v európskych kruhoch zápalisto diskutovalo o Briandovom pláne, zvolal prezident Masaryk do Kroměříža veľké vojenské manévre. Krátko po nich na zhromaždení v Brne povedal: „Humanizmus je náš národný program. Nemali sme však len Chelčického, ale aj Žižku. Ja nehlásam, že len ja mám byť humánny, aj druhí musia byť humánni a kto nechce byť, tak ho to naučíme.“

.monsieur Monnet
Briandovu iniciatívu so sympatiami sledoval muž, ktorý už o niekoľko desaťročí zohral kľúčovú úlohu. Jean Monnet sa vo veku 31 rokov stal zástupcom generálneho tajomníka Spoločnosti národov. Spočiatku aj on veril, že organizácia dokáže splniť svoju úlohu aj bez výrazných právomocí, len na základe morálnej autority. Dosť skoro však zmenil názor a ako príčinu nemohúcnosti organizácie odhalil právo veta jednotlivých štátov. Neskôr o tom napísal: „Uvedomoval som si silu štátov, ktoré môžu povedať nie medzinárodnému orgánu, ktorý nemá žiadnu nadnárodnú moc. Dobrá vôľa medzi ľuďmi ani medzi národmi nestačí. Je potrebné mať medzinárodné zákony a inštitúcie. S výnimkou niektorých obmedzených aktivít bola pre mňa Spoločnosť národov sklamaním.“
Po odchode zo Spoločnosti národov sa venoval záchrane svojho rodinného podniku a pôsobil ako bankár v Číne. Niektoré kontakty so starými priateľmi však naďalej udržiaval. Patril k nim aj anglický diplomat a generálny tajomník Reparačnej komisie Spoločnosti národov Arthur Salter. Ten v roku 1931 vydal knihu Spojené štáty európske, v ktorej uvažoval nad vybudovaním federálnej Európy v rámci Spoločnosti národov. Vývoj na kontinente sa však začal hýbať úplne iným smerom. Po krachu na newyorskej burze zúrila hospodárska kríza a reálne obrysy už získaval aj Hitlerov nástup k moci. Blízka budúcnosť dala za pravdu jasnozrivej, ale zároveň tragickej predpovedi Aristida Brianda, ktorú vyslovil krátko pred svojou smrťou v roku 1932. Obával sa, že predstavu o zjednocovaní Európy by jedného dňa mohla začať uskutočňovať nemecká armáda...

.skryté dejiny
V materiáloch EÚ, v ktorých sa ponúka jediná interpretácia dejín Únie, sa vytvára dojem, ako keby bola európska integrácia logickým výsledkom druhej svetovej vojny, po ktorej Európania pochopili, že bez silnej nadnárodnej inštitúcie nenastane mier. Na začiatku mali byť vizionári Jean Monnet, Robert Schuman a Altiero Spinelli, ktorí tvrdili, že zdrojom vojen na kontinente boli národné štáty. Ak sa teda nahradia inštitúciami zjednotenej Európy, vojnové hrôzy sa stanú minulosťou. Aj preto sa dnes bežne prezentuje 50 rokov budovania EÚ ako dôvod mieru v západnej Európe. Túto oficiálnu verziu však vyvracajú britskí autori Christoph Booker aRichard North v pozoruhodnej knihe Veľký podvod, ktorá nedávno vyšla v českom preklade pod titulom Skryté dejiny európskej integrácie. Booker a North, ktorí sa netaja svojím kritickým názorom na EÚ, prinášajú veľmi zaujímavé informácie o európskych otcochzakladateľoch, ako aj o 50 rokoch zákulisných rokovaní a intríg, ktoré priviedli na svet Spoločnú poľnohospodársku politiku, euro či európsku ústavu. Zároveň polemizujú aj s autormi z radu euroskeptikov, ako je John Laughland, ktorí hľadajú skryté ideové inšpirácie EÚ priamo vo fašizme a citáty nacistických prominentov o vízii jednotnej Európy, nápadne podobné dnešnej „euroreči“, predkladajú ako corpus delicti. Podľa Bookera a Northa je to nezmysel: veľkoeurópska ideológia síce hrala v názoroch niektorých fašistov dôležitú rolu, ale myšlienkový zdroj dnešnej EÚ vytvárali ľudia, ktorí boli v totálnej opozícii voči fašizmu aj nacizmu. Kľúčom k pochopeniu tváre dnešnej EÚ je podľa nich postava Jeana Monneta. Treba dodať, že dodnes pomerne podceňovaného...

.monnet a tí iní
Jednotná Európa riadená centrálnymi inštitúciami - to bola Monnetova staršia ambícia. Je neuveriteľné, čo všetko sa tomuto obchodníkovi s koňakom podarilo – hoci v rodnom Francúzsku nikdy nezastával najvyššie politické úrady, z úzadia poťahoval nitky smerom, ktorý doviedol povojnovú západnú Európu od národných štátov k EÚ. Už počas vojny presvedčil časť amerických elít, aby po vojne podporovali jeho verziu európskej integrácie. Američania naozaj stavili na európskych federalistov: napríklad tajná služba CIA posielala milióny dolárov na konto prointegračných hnutí a médií.
Monnetova veľká chvíľa prišla na jar 1950, keď Američania stratili trpezlivosť s Francúzmi, ktorí chceli využívať vo svoj prospech nemeckú produkciu uhlia a ocele. Američania sa vtedy báli, že Francúzi zvolia opäť tvrdý postup voči Nemcom a žiadali od nich mäkší postoj. Monnet niekoľko dní pred kľúčovým stretnutím Američanov a Francúzov poslal svojmu ministrovi zahraničia Robertovi Schumanovi vlastný návrh na vytvorenie Spoločenstva uhlia a ocele, ktoré by zahŕňalo aj ďalšie európske krajiny a bolo by „prvým krokom k európskej federácii“. Schumana tento plán nadchol. Odvtedy sa mu hovorí „Schumanov plán“, hoci francúzsky minister k nemu prišiel ako slepé kura k zrnu. Dnes slávený „Deň Európy“, 9. máj 1950, je deň, keď sa Schuman celkom nediplomaticky, bez informovania mnohých svojich európskych partnerov, obrátil prostredníctvom médií na európskych občanov, aby im predstavil Monnetov plán. Britov takýto postup nahneval. Ich premiér Clement Attlee odkázal, že jeho krajina nedovolí, aby „najdôležitejšie ekonomické prostriedky krajiny boli odovzdané do rúk celkom nedemokratickej a nikomu sa nezodpovedajúcej inštitúcii“...
Schuman, odvtedy oficiálne deklarovaný ako otec-zakladateľ, tým svoju historickú rolu splnil, no Monnet riadil proces európskej integrácie zo zákulisia ďalej. Do prvého integračného zoskupenia nechcel Britov, pretože tí uprednostňovali spoluprácu vlád, a nie ich podriadenie nadnárodnému orgánu. Monnet vtedy vymyslel základ toho, čo poznáme dnes: Vysoký úrad (súčasná Komisia), Radu ministrov, v ktorej sa malo hlasovať väčšinovo a štáty, ktoré mali byť zbavené práva veta. Monnet ako prvý predseda Vysokého úradu delegátom Zhromaždenia slávnostne oznámil, že sú súčasťou „prvej európskej vlády“. Integráciu výroby ocele a uhlia vnímal iba ako štartovací výstrel – nasledovať mala rezignácia štátov na suverenitu „v rozsiahlych strategických a ekonomických oblastiach“, ktoré mali s vedením vojny málo spoločné. Vedel, že svoje skutočné názory musí skrývať, žiadať preto len postupné kroky a zahaľovať ich do pragmatického jazyka. Hoci na oficiálnych stránkach EÚ sa dnes dočítame, že k inšpirátorom dnešnej Únie vedľa Schumana patril aj Winston Churchill, faktom je, že v Európe sa už vtedy zrážali dva nezlučiteľné pohľady na jej usporiadanie. Churchill síce v opozícii hovoril o nevyhnutnosti „Spojených štátov európskych“, ktoré mali byť založené na partnerstve Nemecka a Francúzska, ale bez účasti Británie. Keď sa vrátil do čela vlády, nenachádzal už pre Monnetove čoraz odvážnejšie myšlienky pocho penie. Monnet v tom čase prišiel s iniciatívou založiť európsku armádu, pre ktorú si našiel opäť hovorcu – francúzskeho premiéra Reného Plevena. „Plevenov plán“ však narazil na nevôľu nielen u francúzskeho generála de Gaulla, ale aj samotného Churchilla. Ten ho odmietol slovami „vojaci chcú spievať pochodové piesne, ktoré poznajú“.
Postavenie Monneta sa v gaullistickom Francúzsku začalo zhoršovať. No odporcovia jeho nadnárodnej vízie Európy boli aj v Nemecku. Tamojší strojca hospodárskeho zázraku 50. rokov Ludwig Erhard bol len za vytvorenie európskej zóny voľného obchodu, čo bol priamy útok na Monnetov euroštát. Európske dejiny sa však neuberali Erhardovým, ale Monnetovým smerom.

.narodilo sa EHS
Jean Monnet bol nepochybne veľmi šikovný taktik. V polovici 50. rokov si našiel spojenca v belgickom ministrovi zahraničia Paulovi-Henrym Spaakovi, ktorý už nedráždil „Spojenými štátmi európskymi“. Hovoril o „hospodárskom spoločenstve“. Pokračovaniu projektu nahrávali aj svetové udalosti. Po tom, čo egyptský vodca Násir znárodnil v júli 1956 Suezský prieplav, bývalé veľmoci Francúzsko a Anglicko ako jeho dovtedajší vlastníci utrpeli nesmierne poníženie. V západnej Európe nastala ropná kríza a to všetko urýchlilo rokovania o ďalšej integrácii.
Dňa 25. marca 1957 podpísalo šesť štátov (Francúzsko, Nemecko, Taliansko a tri krajiny Beneluxu) zmluvu o Európskych hospodárskych spoločenstvách (EHS), ktorá položila „základy čoraz tesnejšej únie európskych národov“. Výkonným orgánom s výhradným právom predkladať zákony sa stala Európska komisia, vlády členských štátov zastupovala Rada ministrov a v podobe Zhromaždenia vznikol zárodok dnešného Európskeho parlamentu. Tejto štruktúre, prevzatej z Monnetovej predlohy, nechýbal ani Európsky súdny dvor – inštitúcia, ktorá ešte len v budúcnosti mala ukázať, aká bude pri prenášaní právomocí zo štátov do Bruselu neoceniteľná. Cesta k EÚ bola vydláždená. Monnet sa však ešte musel stihnúť vyrovnať s konkurenčnými koncepciami. Briti sa usilovali o alternatívu v podobe zóny voľného obchodu. Francúzi to však odmietli a Briti si tak založili konkurenčnú „sedmičku“ (spolu s Dánmi, Švédmi, Nórmi, Rakúšanmi, Portugalcami a Švajčiarmi), ktorá bola zoskupená v Európskom združení voľného obchodu (EFTA). Monnet žiadal prvého šéfa komisie Waltera Hallsteina, aby sa neusiloval o nijaké zblíženie s touto skupinou. Hallstein urýchlil proces, v rámci ktorého členské štáty EHS medzi sebou znižovali clá, no zároveň ich zvyšovali voči vonkajšiemu svetu vrátane EFTA. Slabo koordinovaná britská skupina sa ukázala ako neživotaschopná – väčšina jej členov vrátane Británie bola postupne pohltená EHS.

.briti a CAP
Prvá žiadosť Britov o vstup prišla v roku 1961. Trvalo však celých 12 rokov, kým sa tam dostali. North a Booker uvádzajú, že je pomýlená interpretácia, podľa ktorej dvojnásobné odmietnutie britskej žiadosti spôsobil nacionalizmus de Gaulla. Za odkladaním bolo niečo iné – spoločná poľnohospodárska politika (CAP). Francúzskych povojnových politikov desila predstava vzbúrených nezamestnaných roľníkov, ktorí v húfoch utečú do mesta a stanú sa základňou komunistov. Vo Francúzsku tvorili poľnohospodári pätinu všetkých pracovných miest, ktoré štát len horko-ťažko udržiaval pomocou štedrých dotácií. Domáci politici si uvedomovali, že toto bremeno dlho neunesú. A odrazu zistili, že z núdze ich môže vytiahnuť práve EHS. De Gaulle, ktorý pritom nadnárodné inštitúcie veľmi nemiloval, robil všetko preto, aby preniesol poľnohospodársku politiku na nadnárodnú úroveň. Francúzi preto voči Britom hrali vyše desať rokov o čas – potrebovali finančné podmienky CAP nastaviť tak, aby sa im na roľníkov skladali Nemci a iné štáty, a súčasne v tejto oblasti chceli vyjednať právo veta. Toto právo potrebovali preto, aby mohli zablokovať každý budúci pokus o zmenu vyjednaných výhod. De Gaulle to raz vyjadril jasne: „Nedokážeme si predstaviť spoločný trh, v ktorom by Francúzsko nemohlo hľadať odbytiská pre svoje produkty.“ Keďže sa Francúzi báli, že spoločný odpor Nemcov a Britov by im neumožnil presadiť sa, blokovali britský vstup. Až keď sa im podarilo na svoju predstavu „zlomiť“ Nemcov, Británii už nič nestálo v ceste. Vstupom do EHS museli na radosť francúzskych roľníkov prijať všetky dohodnuté podmienky. Tak vznikla politika, ktorá dodnes ukrajuje najväčší balík peňazí celého rozpočtu EÚ...

.spinelliho Európa
Hoci normy Komisie spolu s výrokmi Európskeho súdneho dvora posúvali v 60. a 70. rokoch moc smerom k Bruselu, zdalo sa, že Monnetovo dielo sa zastavilo na polceste. Po jeho smrti v roku 1979 však prišiel na scénu ďalší muž, ktorý dielu zakladateľa vdýchol nový život – Altiero Spinelli. Tento taliansky komunista už v 40. rokoch sníval o európskej federácii s ústavou a armádou. Zo svojho revolučného zápalu neubral, ani keď sa v pokročilom veku stal v roku 1979 poslancom v prvom volenom Európskom parlamente (EP). Na pôde parlamentu vytvoril Klub Crocodile a presadil iniciatívu, že EP ako nová inštitúcia sa „chopí iniciatívy a dodá skutočný impulz pre vznik Európskej únie“. Neskôr Spinelli s ďalšími poslancami vypracoval návrh Zmluvy o založení Európskej únie, ktorej hlavný cieľ vyjadril takto: „Dosiahnutie humánneho a harmonického rozvoja spoločnosti, založeného v princípe na úsilí o dosiahnutie plnej zamestnanosti, postupnej eliminácie rozdielov, ktoré dosiaľ existujú v životnej úrovni regiónov, ochrany a zlepšenia životného prostredia, vedeckého pokroku a kultúrneho rozvoja jej národov.“ Spinelli navrhol posilnenie inštitúcií EÚ, vytvorenie „homogénneho právneho prostredia“, koordináciu hospodárskej politiky, harmonizáciu daní, európske občianstvo, menovú úniu a prenos ďalších kompetencií do Bruselu. Parlament jeho návrh drvivou väčšinou podporil. Spinelli vzápätí požiadal o podporu francúzskeho socialistického prezidenta Mitterranda, ktorého krajina práve predsedala Rade ministrov. Ten na radosť Spinelliho oznámil, že „sa rozhodol pre Európu“. Jeho poradcovia mu odporučili, aby sa tento mimoriadne ambiciózny posun radšej usiloval presadiť v dvoch krokoch.
A tak sa aj stalo.
Jednotný Európsky akt bol schválený v roku 1986, napokon s ním súhlasila aj britská premiérka Margaret Thatcher. Maastrichtská zmluva bola schválená o päť rokov neskôr, napokon ju podpísal aj britský premiér John Major. Briti tým po niekoľkýkrát ukázali, že sa v európskej integrácii neveľmi orientujú: chcú ju vidieť ako Spaakovo „hospodárske spoločenstvo“, ale podpisom každej zmluvy len postupujú do ďalšej časti Monnetovho scenára jednotného európskeho štátu. Tomu od podpisu Maastrichtu chýba už len jeden krok – európska ústava. Jean Monnet by si dnes povedal: pomaly, s chybami, ale predsa!

JOZEF MAJCHRÁK, MARTIN HANUS

www.tyzden.sk